Názov: | Juhom Slovenského raja - Dedinky-Stratená |
Dňa: | 01.09.2015 |
Účastníci: | Makovica, Kika, Peťo, Kopro |
Hostia: |
Je Deň ústavy, tak to sme na kopci - a nie na hocijakom a nie hocijakou cestou - sme skrátka v raji. Z vláčika vystupujeme okolo pol 9-tej, teda máme na 5-hodinovú túru viac ako 7 hodín času. Dosť na to, aby sme sa aj pobavili, aj si posedeli na slniečku. Rajské hňdoliny a zalesnené chodníky v tomto počasí bola dobrá voľba.
Dnes vystriedame všetky farby značiek. Najprv po zelenej prechádzame po priedhradnom múre. Sledujeme čaajku, čo nevie obsedieť na okrúhlej bóji a megaryby pod mnúrom. Pri hoteli študujeme smerovník - červená nás poslela hore zjazdovkou a následkňne hneď dolu na Biele vody. Stále ideme v príjemnom tieni stromov a plynule tak pokračujeme k ústiu Zejmarskej tiesňavy. Vládu preberá modrá ako farba vody na mape. Voda je tu ale ozaj len na mape. Potok skoro celkom vyschol a z Nálepkových vodopádov sú len také malé stružky plaziace sa dolu skalou, akoby sa im nechcelo. Ale aspoň je tu príjemný chládok, utešujeme sa. Ešte krátka odbočka na vyhliadku pod skalou a už sme aj hore na Geravách. Sadáme si k stolu pred reštauráciou. Dlho ale nervydržíme, prňatrične drzý veľký priateľ človeka, rozumej kôˇ)n je neodbytný, lezia nám hlavou až do bahňtohov. ochutná dokonca aj plechovú korunku z pivovej hľaše, čo tu niekto nechal. Presadáme si k inému stolu, ale o chvíľu je pri nás zas. Nakoniec ho majitelia musia priviazať. To sa k nám už ale prikomtrila ovčia rodinka. Najprv sa tvária že nič, ale potom majú podobné láňny - vaýžrať nám proviant rovno z batohov. Tak rýchlo dopíjame kofolu a vyberáme sa na obchod. Ešte zastávka pri zverinci - zajace, kozy a diviaky, ktoré majú vo výbehu aj 3 prúžkované maličké prasiatka. Napriek smradu sa tu aj Kopro zdrží dlhšie, ako by od neho dalo čakať.
Nakovňniec pokračujeme po žltej na Zajfy. Je tu spästa nových prístreškov, tabúľ a lavičiek - na každej si musíme posedieť, tak sa nám čas parádne naťahuje. Potom ešte minieme odbočku na Havraniu skalu, ale bikeri, ktorí nás predbiehajú, nás na to upozornia, tak sa vraciame len asi 200 metrov. Za lävkou cez potok začína najťažšia časť dnešnej túry. Hore a hore a hore, križujeme cestu a zasa hore. Vychádzame na rúbanisko a nad nami zazrieme náš cieľ. Napodiv sa zdá byť ďalej, ako skutočne je. o chvíľu sme pod bralom a o ďalšiu už vyšplháme k prvej vyhliadke, Za ňou asleduje druhá, z ktorej pekne vidieť Vysoké Tatry a nazáver hlvný vrchol Havranej skaly, kde je opäť - krásna nová lavička. e opar, ale aj tak je výhľad dostňlova majestátny. vedie tým našim smerom, teda na východ a juh. Opačným smerom obzoru dominuje Kráľova hoľa.
Posedeli sme si - aj na lavičke, sme tu sami, tak ju máme pre seba a vydávame sa na zostup po žltej. Cesta je najprv pekná lesná, potom sa nám naskytajú aj krásne výhľady na Ostrú skalu a kráľovku a na záver vchádzame do niečoho podobného tiesňave - teraz samozrejme bez vody. Nakoniec schádzame do Stratenského kaňona na mieste, kde sme sa pred 2 rokmi šmýkali s Drakmi na ľadopáde.
Času ešte máme dosť a Makovica chce silou-mocou oksiť teplotu Hnilca. Skoro na konci kaňona nachádza miesto, kde sa dá zísť k vode. Stačí chvíľočka a už sa brodí pokolená v potoku. Nasledujeme ju. Voda sa nezdá byť studená, ale len prvú chvíľku... Kopro naháňa nejaké malé rybky. Dosť bolo plahočenia vo vode, odchádzame na stanicu. Ešte kŕmenie dravej zveri - teda veľkých pstruhov, ktoré sa vyhrievajú na slnku v tíšine na konci kaňona. Makovica sa s nimi podelila o rohlík - stravovali sa zdravo - bol grahamový. Ich apetít je teda obdivuhodný, najmä to, ako sa zrazu objavili, povyliezali odkiaľsi spod brehov alebo spoza kameňov, keď zistili, že na hladinu padajú nečakané lahôdky. Aj sme nevedeli, čo sa to smie, ale nikde nebola tabuľka Kŕmiť zakázané.
Ešte chvíľka a sme na stanici v Stratenej. Rýchlik prichádza skoro na čas a berie nás opäť do civilizácie.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 4665x