kategórie:
Názov: Izra a jedlé gaštany
Dňa: 11.10.2008
Účastníci: Makovica, Kopro, Danka, Katka, Peťa, Kamil, Mišo
Hostia: Katka, Peťa, Marek Metenko

P1060163.JPGrybník v Byšte - kapre loviť zakázané P1060171.JPGzobudená ropucha P1060175.JPGexistuje tu takého značkovanie.... P1060177.JPG..aj takého značkovanie P1060176.JPGbohatá úroda černíc P1060181.JPGnáš diviačik našťastie za potokom
P1060185.JPGplantáže jesienok P1060191.JPGvšetci na Izre P1060193.JPGIndiaca v akcii P1060204.JPGhladinu brázdia stovky vodomeriek P1060212.JPGa na brehu behajú desiatky jašteričiek P1060214.JPGna móle - tradičná fotka
P1060217.JPGboj o gaštany P1060219.JPGhoršie ako chytať ježka P1060223.JPGKamil si labuží na jabloni P1060225.JPGs teraz rýchlo na stanicu

Popis akcie: 

Mišov nápad použiť na príchod na Izru neznámu cestu z Byšty nebol až taký neuskutočniteľný (i keď podstatne drahší). Peťa poznamenala na stanici, že Kopro vraj „prinesie nejaké 2 baby“. My ostatní sme zabudli zavrieť ústa – tá kombinácia sa nám zdala dosť neskutočná, ale bol to fakt. O chvíľu sa objavil – usmievavý a voskovo bledý ako vždy a s ním kráčali (len to nebola pravda, že ich mal „priniesť“) k nám 2 kočky – vraj Peťa a Katka.. no toto!
Ako ich teraz rozoznať od našej Katky a Peťky. A tak sme o 7.30 nasadli v počte 10 kusov do vláčika smer Michaľany. Pred stanicou nás už čakal autobus. Makovica vošla dnu a spýtala sa vodiča, že ak chceme ísť k jazierku, kde máme vystúpiť. Povedal, že v dedine a odtiaľ pokračovať pešo do kúpeľov. Tak sme si pekne sedeli a v dedine Byšta sme sa začali pripravovať na výstup. Nato pán šofér zakričal príjemným hlasom – „turisti ostanú sedieť“ – a pokračoval v jazde až do kúpeľov Byšta. Ešte nám pekne zakýval na rozlúčku a už ho nebolo. Týmto by sme ho chceli pozdraviť a poďakovať sa mu za dôkaz, že dobrých ľudí je medzi nami stále ešte dosť.
Obzreli sme si jazierko, opustené kúpele, napásli sme sa na černiciach a na plánkach. Kopro našiel svoju prvú kešku, my ostatní naše prvé dnešné zviera - od ranného chladu stuhnutú ropuchu a pobrali sme sa pekne po svojich po asfaltke do dediny. Značenie je tu viac než úbohé, a preto sme hneď za dedinou skufrovali. Navyše Koprovi chýbal v GPS kus mapy, tak sme len sledovali, či sa červený červík našej trasy na obrazovke približuje k okraju mapy. Nakoniec do nej aj vliezol. Pekná lesná cesta sa striedala s blatistými úsekmi, lúkami plnými jesienok, černicovými plantážami. Pri jednej takej sme zastali na desiatu. Chrumkali sme každý svoje a z diaľky pozorovali Miša ako sa pasie na černiciach, zápasí s dlhými ostnatými konármi a podniká útoky na ďalšie a ďalšie kríky. Tesne pred Izrou zrazu Makovica, ktorá šla vpredu zdvihla ruku a naznačila, že máme byť ticho. Pár metrov pred nami prechádzal cez chodník diviak. Na chvíľku nám zmizol z dohľadu, prebrodil potôčik a zastal na druhom brehu. Odrazu otočil hlavu a dlho čumel našim smerom. Ani sme nedýchali a čumeli naňho. Potom sa blahosklonne otočil a pomaličky kráčal do lesa. Vôbec sa nedal vyrušovať desiatimi pestro oblečenými turistami. Asi je to fakt pravda, že zvieratá sú farboslepé.
Na Izre sme si dali viac ako hodinovú prestávku – jedli sme, hrali sa s indiánkou a potom Mišo skúšal baseball s teniskou a palicou. Ešte povinné fotenie na móle a už smerujeme hore kopcom na Veľké drevo a tešíme sa na gaštany. Najprv sa zdalo, že ich už veľa nenájdeme, ale potom Kamil vyliezol na strom a začal sa skutočný ostnatý dážď. Poniektorí nedočkaví dostali aj po hlave tými ostnatými budzogánikmi.
V pravý čas Makovica zavelila na odchod, aby sme stihli v Kalši vlak. Poslúchli sme všetci, až na Miša a ním zmanipulovaného Mareka. To sa nám stalo temer osudným. V pohode sme došli k chate Dolina. Na jabloni pri ceste sme si naoberali prekrásne červené jablká. Keď ani po 20-minútovom čakaní Miša nebolo, pohli sme sa ďalej neznačenou cestou. O chvíľu sa ozval, že už prichádzajú, potom mu ale skapal mobil a bolo po spojení. Neostalo nám iné, len ho opäť čakať.
Keď sme vyšli nad Kalšu a zazreli železničnú stanicu na opačnom konci dediny a opačnom kopci a do odchodu vlaku ostávalo 30 minút, bolo nám všelijako. Najprv sme sa ponáhľali, potom sme striedali poklus a chôdzu a nakoniec sme skoro bežali. Vďaka tomu, že vlak meškal, stihol Mišo nielen víťazoslávne doraziť, ale aj vybaliť celý svoj batoh nato, aby ho potom v panike nahádzal späť.
Z vlaku sme ešte zavolali Veronike, ktorá sa doma v Bohdanovciach zotavovala po operácii očí a zaželali je skoré uzdravenie. Zdalo sa, že ju to celkom potešilo.

Súvisiace články
Obrázok používateľa miso

no az tak prehanat

no az tak prehanat netreba,
ja s Marekom,Koprom, Katkou a Petou sme vobec nebezali a dosli sme na stanicu 5 min pred pravidelnym odchodom