kategórie:
Názov: Dunitova skalka
Dňa: 01.06.2014
Účastníci: Makovica, Kopro, Jerguš, Peťa
Hostia:

P1360611.JPGprvé školenie P1360617.JPGprvý odpočinok V Ruských Pekľanoch P1360623.JPGstále len stúpame P1360626.JPGMakovica, to nemyslíš vážne P1360629.JPGinfotabuľa v Sedliciach P1360630.JPGo chvíľu skončil bike v depozite pod kriakom
P1360631.JPGna Dunitovej skalke P1360634.JPGkrásny výhľad P1360639.JPGkto je tu chránený? P1360648.JPGKopro, tam nie, tam je rezervácia! P1360651.JPGaltánok na vrchu skalky P1360656.JPGsliepočky z biochovu
P1360658.JPGa kravičky tiež P1360674.JPGPeťa, neuleť! P1360678.JPGsom happy, vyjazdil som kopec zotrvačnosťou P1360683.JPGpri ústí Sopotnice

Popis akcie: 

No konečne nás raz bolo viac a navyše Jerguš mal mať sbňvoju veľkú bicyklovú premiéru. Vymysleli sme teda niečo s prechodom cez Kysak, aby sme ho mohli vyzdvihnúť a potom aj odovzdať doma a pritom ešte dobicyklovať nejaké kilometre navyše.

Cyklotúru hneď na začiatku špatí obligátny prechod cez železničný most. Trošku meškáme, ale po jednej káve od mamy-hostiteľky v Kysaku tesne pred 10-tou vyrážame na cestu. Peža sa hneď za Obišovcami ujíma vyučovania a vysvetľuje Jergušovi, kedy a prečo zaradiť ktorý prevod. Prvímkopčeky pred Ruskými Pekľanmi preverujú naše sily. Kopro a Peťa Makovisňcu s Jergušom čakajú v dedine pod infotabuľou. Je to tu pe cyklistov urobené pekné, len škoda, že cyklisti sa sem nehrnú - ozaj škoda, lebo je tu krásne...Za Pekľanmi ďalšie stúpanie, prechádzame Sopotnickú pahorkatinu a dostávame sa pod kopčeky nazvané Sedlická brázda. Prechádzame cez Ľubovec a cez také mini-mini Branisko prechádzame do Suchej Doliny a konečne do Sedlíc. Odbočujeme do bočnej uličky po zelenej miestnej značke, ktorá nás o chvíľu posiela na úzku cestičku pomedzi domy. Makovoca vybvila, že si biky môžeme nechať u jednej milej tetušky, ale nikto nechce, tak pekne tlačíme okolo sliepok, cholerického psa, cez lesík až na veľkú lúke s peknou informačnou tabuľou. Tu Makovica a Jerguš praštia biky pod kriak a ďalej idú naľahko. Kopro a Peťa svoje tátoše poctivo dotlačia až hore. Na vrchu nenápadnej skalky, či skôr strmého svahu, z ktorého vytŕčajú zvláštne útvary čiernej skaly, kučeravej ako karfiol, sa nachádza pekný rístrešok, upravené ohnisko a úžasná vec - výhľadová tabuľa. Podľa nej dokonca nachádzame aj Kojšovku, ktorej vrchol vykúka v jednom zo sedielok.

Robíme si tu dlhý, temer hodinový piknik a ani sa nám nechce vydať sa späť. Čas a mraky pribúdajúce na východ nás všek popchnú k rozhodnutiu, že prišiel čas pobrať sa. Uť len posledné stúpanie okolo družstva a kríža pri ceste a už aj klesáme ku kameňolomu. Tu, hneď za mostom cez Sopotnicu, odbočíme doľava na úzku asfaltku. Odtiaľto pôjdeme stále po prúde Sopotnice - riečky, ktorá naveberá na svojom toku poriadnu silu a v minulosti ju odovzdávala niekoľkým mlynom. Cesta v podstate stále mierne klesá. Na malých výšvihoch sa Jerguš učí dokonalej stratégii jazdy a používania prevodov a keď prvýkrát vyjazdí kopček zotrvačnosťou, k absolútnemu blahu mu veľa nechýba. Ešte posledné stppanie skalnatým úsekov a už aj klesáme do doliny Hornádu. Dnes sme už druhýkrát prešli cez Sopotnické vrchy. Brzdíme až pri pamätníku z konca 2. svetovej vojy z boja proti Benderovcom. Len pár metrov odtiaľto končí krištáľovočistá Sopotnica svoju púť v Hornáde. Odbočujeme doprava a pripájame sa na cestu Hornádskou dolinou. Odtiaľ už len mierne klesáme až do Kysaku s malou zastávkou u Andrásiovcov, kde dnes boli preteky. Dážď nás nezastihol, ako sme zistili pre ceste domov, odišiel nás východným smerom. Cesty v Kostoľanoch a aj v Košiciach boli mokré a plné mlák, zrejme poriadne zlialo.

A čo Jerguš? S odstupom času, vraj bolel iba zadok a kedy pôjdeme zas....