kategórie:
Názov: Cesta SNP - časť 5.
Dňa: 04.08.2018 - 08.08.2018
Účastníci: Makovica, Jerguš, Laco, Eskimo
Hostia:

Popis akcie: 

Konečne sa môžeme vrátiť na Nízke Tatry. Obaja sme zdraví, aj počasie prepovedajú pekné. Pridali sa k nám aj Eskimo a Laco. Ubytko na Štefáničke sme si objednali a ostatné útulne len musíme stihnúť dstatočne včas. Stany neberieme, takže v podstate naľahko.

No, naľahko - Eskimov batoh na to nevyzerá, ale on je mocný chlap a privyknutý, takže v pohode unesie. Makovica s Jergušom stabilné  balenie ako od Dukly a Laco sa vymyká z normálu veľkosťou, teda malosťou svojho batohu, nad ktorým aj tak jojká, skrátka plecia neprivyknuté na záťaž. Prvý deň krásne počasie, Andrejcová úžasná, v nedeľu nás obloha dvakrát vykúpala, ten tretí raz sme sa jej už skryli v útulni na Ramži, tretí deň nás okúpali rastliny naokolo obťažkané vodou po daždi, ale potom už len teplo a slnko, na Štefáničke hory jedla. Našťastie posledný deň pri výstupe na Kolesárovú a Chochule sa zamračilo a rozfúkalo, tak sme to dali v zrýchlenom mode a o 12.10 sm boli v Hiadeľskom sedle. Chlapci zbehli do Korytnice a Makovica zo švihla pekne po červenej až na Donovaly.....a vo vlaku sme sa stretli.

Fotky sú tu, a kto chce vedieť viac, nech číta celý cestopis.

 

Deň 21 - 4.8.2018 

Konečne sa Jerguš vystrábil, labka je
zdravá a môžeme sa vydať na hrebeň Nízkych Tatier – veď som to parťákovi
sľúbila. Nakoniec sa vydávame vo štvorici aj s Lacom a Eskimom.

Ráno o 5:57 volá Laco, že dôjde
na poslednú chvíľu, lebo zmeškal električku. Pre istotu na peróne oblbujem
sprievodkyňu, lebo predsa bez nej vlak neodíde. Laco stíha, naskočí
a odchádzame. Srievodkyňa ohľaduplne „nestihne“ k nám po Margecany
prísť, takže ani neplatí pokutu za to, že nemá lístok. Stíha si ho kúpiť
v Margecanoch.

V Telgárte získame pečiatku
v obchode a už aj kmitáme po červenej nahor. Namiesto niekdajšieho
lesa je tu už len rúbanisko s buriniskom. Trošku aj kufrujeme. Dobiehame
mladú dvojicu Čechov, ešte netušíme, že sa budeme míňať celý hrebeň vo všetkých
ubytovniach okrem Ramže. Konečne sa napájame na známy chodník pod vedením. Prvá
a najčastejšia procedúra 5-dňového kúpeľného pobytu – soľný kúpeľ sa
začala – kúpeme sa vo vlastnom pote. Čučky a maliny sú vhodným dopingom.
Na lúkach za transformátorom Eskimo už volá po nejakej dlhšej zastávke,
oznamujem, že o chvíľu je prameň Zubrovice – ako to už v našich
mapách býva, 300 m hore-dolu, takže sa šplháme až skoro pod cestu. Na celte sa
vyvalíme, osviežujeme vo vode, dopĺňame fľaše. Dvojica nás opäť dobieha. Po
polhodinke pokračujeme a za 55 minút sme hore. Stretávame sa prvýkrát so
zelenou rodinkou – mama a 3 čerstvo dospelé deti, resp. iní príbuzní. Majú
zelené tričká a sú strááášne sebavedomí. Idú tam, kam my, teda na
Andrejcovú.

Opäť lehníme, fotíme sa zo všetkých
strán a ja si idem odfotiť ešte čerstvo zasadený „Strom zelený“.

Je čas pokračovať. Na Andrejcovú by to
malo byť 10 km a 2:40. Je tu aj pekná vyrezávaná smerovka. Vidieť, že na
Andrejcovej to žije. Ideme cez Orlovú a Bartkovú, obchádzame skalné
amfiteátre. V Ždiarskom sedle zhadzujem batoh, lebo mi stŕplo plece.
Potrebovala by som masáž, lebo na automasáž si tam nedosiahnem. Nikto sa ale
nemá k činu. Chlapci sa asi hanbia.

O 16:30 sme na Andrejcovej.
Obsadzujeme si matrace na poschodí. Vyzerá to, že dnes má službu Eskimo –
objednáva a prináša nám birel a polievku. Nápoje sa platia
a jedlo je za „dobrovoľný príspevok“, rovnako aj ubytovanie. Pomaly sa
zbiehajú ľudia. Obsadené sú už všetky lavičky a pivo tečie potokom. Na
ohni sa opeká slaninka, špekáčiky, zemiaky....Je tu opäť rodinka zelených, aj
blonďatá česká dvojica, zaujímavo vyholení, mierne obézni obstarožní veční
puberťáci so psom a ešte štvorica chlapov z Trenčína, ktorí sa trhli od
manželiek a dumajú, akým spôsobom sa zajtra vrátia do civilizácie, aby to stihli
v pondelok do práce.

Rozvaľujeme sa na celte, hráme slovný
futbal a o 7-mej chlapci vyhlásia, že idú spať, lebo veď ráno sa
vstáva. Skutočne zalezú, ale od spania to má ďaleko. Dohadujeme budíček na 5:00
(ako väčšina ľudí v útulni) a potom už bojujeme každý so svojimi
nočnými morami. Ja posedím ešte pri ohni a po 9-tej tiež zaleziem.
Jergušovi je v noci teplo, mňa zas rozčuľuje baba, čo o 2.
v noci svieti na celú útulňu, lebo četuje....

Deň 22 - 5.8.2018

Budíček, ako väčšina útulne
o 5:00. Vonku spí asi 25 ľudí, z toho len 2 v stane. Bolo teplo
a sucho, nespadla rosa, asi zaprší. Rýchle raňajky, pobaliť
a o 5:50 vyrážame. Eskimo nám ukazuje na mobile, čo sa na nás valí.
Čo už, prežijeme.

Neprejde ani polhodinka a už aj
prší. Našťastie len taký jemný letný dáždik. Nahadzujeme pršiplášte. Jerguš má
nové pončo Made in Sportissimo, ktoré je však len na malý batoh, ale akosi to
upevníme tak, aby nemokol ani on, ani batoh.

Laco je otrávený, lebo mokne, má
kratučký pršiplášť, takže nohy celé vystavené dažďu a mokrej tráve.

Na Vápenici prestáva pršať a kým
zídeme do Priehyby, pršiplášte sú už skoro suché. Príjemným prekvapením je, že
popadané stromy už prepílili a odniesli, chodník je, až na to klesanie,
celkom pohodlný. Obsadzujeme polovicu altánku, oproti sa o chvíľu posadí
sebavedomá rodinka zelených. Naparujú sa, že oni to dajú behom až na Čertovicu.
Majú však už teraz premočené botasky a pľuzgiere na nohách a plecia modré
od 20-kilového profesionálno-vojakovského batoha (tomu, kto ho navrhol a dal pre chudákov vojakov vyrobiť, by som ho dala na plecia naložený tehlami a nechala by som ho behať po schodoch na druhé poschodie a sp䝡).

Laco a Jerguš nechcú veriť
Makovici a Eskimovi, že tá strmá cesta oproti je tá, ktorou sa ide na Kolesárovú.
Práve chceme odísť,keď brutálne od Kolesárovej zahrmí. Počkáme ešte chvíľku,
ale keď sa nič nedeje, vstávame a odovzdane vykročíme v ústrety kopcu
a o chvíľu aj ďalšiemu dažďu. Opäť je to taký jemný, ale vytrvalý.
Máme mokré nohavice, niektorí aj topánky, Eskimo dokonca aj kúpalisko
s povinným žmýkaním ponožiek. Ešteže je všade dosť malín
a čučoriedok. Laco nadáva jak chorá vrana. Bolia ho plecia, nepremočiteľné
vibramy má totálne premočené. Prestáva pršať. Eskimo si v sedle Oravcová
upravuje komfort v topánkach - vyžmýka ponožky a obúva si ich späť.
Stretávame českú rodinku putujúcu s asi 10-ročnou slečnou. Vyzerá mentálne
dosť zúbožene, ale podľa rúk a líc vidieť, že čučky jej aj tak chutia.

Nebo sa vyjasňuje a na Zadnej
holi (do Ramže 6,5 km) vyhlasujem veľkú pauzu. Na celtu sa zmestíme všetci, aj
Lacove ponožky. Paradoxne je najsuchší Jerguš v nových goretexových
botaskách. Išiel posledný, takže sme mu vodu dostatočne obili. Keď sa najeme do
popuku a navylihujeme do sýtosti, zberáme sa na odchod. Vtom dorazí zelená
rodinka, opäť šťastní, že nás „dali“. Vraj teraz ste prišli? Oni nás fakt
považujú za nejakých looserov.... ale veď ešte uvidíme.

Nie, teraz odchádzame, oznamujeme,
nahadzujeme batohy a odchádzame. Vydávame sa na nekonečnú, nudnú, dlhú
a ešte neviem akú cestu na Ramžu. Ide to pomaly, tak v zlej predtuche
vyrážam dopredu, aby som na Ramži chytila miesto. Predbiehajú nás dvaja bežci,
ktorým chýba voda. Utešujem ich, že onedlho bude prameň, ale po ťažbe sa prameň
mierne presťahoval a z peknej rúrky nad chodníkom je len mláčka pod chodníkom.

Okolo  15:30 dobieham na Ramžu, obsadzujem
2/3 spodnej prične a vtom sa dovalí partia 3 dospelých, 5 detí
a jedného psa a útulňa je obsadená. Prichádzajú aj chlapci, práve
včas, lebo začína pršať, tentokrát je to poriadna búrka. Uprostred nej sa
dotacká demoralizovaná, zúfalá a dobitá rodinka zelených. Mladá kočka sadá
do kúta a v momente drieme, mamička je ako fúria, chlapci gánia, vraj
ešte raz nám povedzte, že je to len 2 hodiny....a čo, nie je 6 km kúsok?
A nemajú mapu? Odľahčujú batohu, t.j. každý zje konzervu tuniakového
šalátu (teda spolu vyše kila – preboha, kto toto nosí na prechod!!!!). Posedia
a vyberajú sa do dažďa smer Čertovica, kde majú zabezpečené ubytovanie.

Po daždi prichádzajú ďalší dvaja
SNPčkári – Katka a Vlado - tých som už stretla pod Vyšehradom. Vymieňame
si zážitky a dávame si rady na ďalšiu cestu. Preskladáme sa na pričniach
a urobíme im miesto. Ďalšia dvojica, ktorá prichádza, spí už na zemi,
ktorú predtým už Katka pozametala.

Kauza varenie – Eskimo varí čaj, ja
akosi nemám na čom, keďže som omylom vzala prázdnu bombu, tak zakladám oheň.
Okolití pútnici mi ponúkajú, že požičajú bombu, ale som tvrdohlavá. Chvíľku to
trvá, ale keď sa kameň zohreje, môj spôsob varenia perfektne funguje. Voda vrie
o chvíľočku a tak máme všetci traja vifonky a aj čaj. Potom už
horí ohník na celom ohnisku na dobrú náladu pre všetkých. Po 9-tej sa ide spať.
Decká mali na večeru mlieko s čučoriedkami a medom a idú spať
presne v tých istých riňavých a lepkavých tričkách – čučky
a mlieko majú všade – bude do rezervy aj v spacákoch.

Celá útulňa sa dušuje, že vstávajú
o 5:00. Len 2 LGBT Nemky z Berlína prekvapene vytreštia oči, že prečo
už o piatej.

Pýtali sme sa, ako sa tu ocitli. Vraj
boli na festivale v Maďarsku a chceli ešte niečo pekné vidieť. Google
pictures im povedal, že na Slovensku je pekne a ktosi im v Blave
poradil, že v Nízkych Tatrách môžu aj táboriť. A tak sú tu. Propagácia ústnym podaním funguje.

 Deň 23 - 6.8.2018

Z pelecha začíname pomaly
vyliezať o 5:45. Niet sa ale kam ponáhľať, na Štefáničke máme nocľah
rezervovaný. Na celte vonku preskladáme batohy a chystáme sa po rýchlych
raňajkách na odchod. Vo dverách útulne sa objaví Capo di tutti Capi – Laco
v bielych ponožkách a sandálach – vyzerá to komicky.

„Ty nejdeš?“, pýtam sa.

„Idem, ale keď sa obujem, musíme hneď
vyraziť“ – aha, tragédia premoknutých nepremoknuteľných vibrám. Tak teda
čakáme. Keď pár minút nikto nevychádza, zakričím všetkým Ahoj a odchádzam.
Veď on nás dobehne. Na vysokej tráve, vŕbovkách a malinčí je neuveriteľný
prídel vody z rosy a najmä včerajšieho lejaku. Je bezvetrie, tak sa
voda pekne drží. Obetujem sa a idem prvá. Nedala som si návleky a tak
to aj dopadne. Kraťasy sa dajú žmýkať, rovnako aj cyklonávleky a ponožky
vo vibramkách. Nepomáha ani obíjanie vody paličkami. Laco opäť poznamená, že
keby vedel, že pôjde 2 dni v mokrej tráve, tak sem ani  nejde, dokonca sa nás snaží presvedčiť, že
máme ísť chodníčkom doprava nahor, keďže tento ide suchým lesom. Nedali sme sa
a vydržali sme ešte pár desiatok metrov v tráve a už sme aj na
širokej ceste, ktorá nás dovedie až do sedla za Lenivou. Odtiaľ je to už
šotolina až na Čertovicu,. V motoreste sa vrhneme k pultu
a pýtame si tú teplú polievku, ktorú majú vypísanú na tabuli – vraj bude o hodinu,
včera všetko predali a dnes trošku prispali......

Jerguš vyhlasuje, že ho začína bolieť
noha – tentoraz ľavá a nevie, či nemá ísť domov. "Bez nátlaku" ho presvedčím,
že nech potiahne krátku etapu na Štefáničku a potom, ak nebude dobre, tak
pôjde lanovkou z Chopku do Demänovej. Dávame si aspoň horúci čaj, Laco
kávu, kupujeme nejaké keksíky a pokračujeme ďalej. Objavuje sa naša
blonďavá dvojica – spali na Čertovici v suchu a teple
a odpočinutí vyrážajú ďalej.

Kým sme pili čaj, nad hlavami sa nám
zrazili škaredé čierne mraky. Posedíme, čakáme, ako sa to vyvinie, ale keď sa
nič zlé nedeje, vydávame sa za našim cieľom za kopcom a na kopci, nech sa
deje vôľa Božia. A deje sa. Asi ako vďaka za to, že včera sme boli veľmi
dobrí a podelili sa o miesto v útulni – mraky sa prevaľujú, ale
nezaprší. Je striedavo teplo a zima.

Do terénu s vrátil vysokohorský
ráz z okolia Kráľovej hole.

Eskimo a Laco utekajú dopredu
a ja držím tempo s rozvážne kráčajúcim Jergušom, skúmavo hodnotiacim
svoju nohu. Pred chatou tí dvaja uprchlíci sedia ako vrabčekovia na lavičke
a čakajú, kedy dorazíme.

Ubytujeme sa, dáme si guľáš. Jerguš
odmieta Ďumbier, tak ja ostávam s ním. Chlapci si naložia do igelitiek bundy,
vodu a keksík a vyberú sa ako tím igelitkárov v ústrety oblakom.
My s Jegušom zalezieme na chodník za chatou do závetria a debatujeme o
tom, ako zachránili svah nad chatou pred zmenou na jedno nebezpečné suťovisko.
Príde štvorica turistov a chcú sa vydať kolmo nahor napriek zákazu. Nedá
mi a ozvem sa: „Ak ste hulváti a ignoranti, môžete ísť ničiť roky práce
ľudí, čo sa snažia ten zelený svah zachrániť.“ Starší pán, zjavne šéf, by stále
chcel prekročiť zábranu, ale traja mladí už pokračujú po chodníku. Pokrikujú na
seba – poď, ty hulvát, haha! Nič to, dosiahli sme to, že si uvedomili, že by to
ozaj bolo nesprávne, idú naokolo.

Naobjednávali sme si jedlo dobludu –
po popoludňajšom guľáši ešte na večeru špagety – porcia taká, že tretinu
presúvam na tanier Lacovi. Asi sa najeme do zásoby až po Korytnicu.

Večer budú asi padať hviezdy, pôjdeme
sa pozrieť. Sedím v družnej debate s ostatnými SNPčkármi, hráme
dobble. Laco a Jerguš kukajú na hviezdy. Potom ešte vybehnnem na chvíľu
vonku aj ja. V krátkom intervale vidím 2 silné meteority a za tým
ešte 2 slabšie. Cassiopea, Mliečna dráha, oba vozy – stačí, ideme spať.

Na izbu k nám, pribudla ešte naša
blonďatá dvojica.

Okrem nich je tu partia českých
dôchodcov, ktorí majú zbehaný aj Nepál a partia Slovákov s 2 psami,
jedno z toho je mierne obézna čivava tráviaca deň v náručí svojej
paničky chrániacej ju pred chatovými dravými mačkami, resp. v taške prevesenej na krku svojho pána (to počas
presunu-silný zážitok, škoda, že sme to neodfotili).

Deň 24 - 7.8.2018

Mala to byť najpohodlnejšia
a najpríjemnejšia noc na tejto trase. Namiesto toho: do jednej v noci
ktosi čosi pritĺkal, do polnoci sa z jedálne ozýval rehot. Cez mriežku
z kuchyne teplovodom šiel hluk a neznesiteľné teplo. Tak sme akosi
pospali. Vstávame o 6:00, raňajky sú o 7:00, okolo trištvrte obúvame
vibramy (poniektorí) a stepujeme pred jedálňou.

A propos-vibramy – veľká
pochvala, na chate majú elektrický sušič topánok....vyschli parádne, len ten
odór, čo sa odtiaľ šíril...

Praženica zo 4 vajec je opäť nad moje
sily a evidentne aj nad sily ostatných chalanov, pretože nikto nechce
dojesť. Podľa plánu o 7:20 spoločné foto pred chatou a odchádzame
s tým, že veď s ostatnými sa uvidíme na Ďurkovej. Problém
s Jergušovou boľavou nohou sme vyriešili – nová penová vložka sa mu šúľa
pod nohou pri chôdzi a potom ho tlačí na pätu. Tak sme prijali nápravné
opatrenie – na každej zastávke vyzuť, napraviť – funguje to a Jerguš dôjde
celý hrebeň bez úhony.

Ja si ešte odskočím aj na Ďumbier,
chlapci rovno na Chopok. Vzduch je ostrý a Vysoké Tatry spoza cudného
oparu siahajúceho až pod vrcholy nesmelo vykúkajú. Je to úžasné. Pred Chopkom
sa pasú kamzíky. Sú to mladé a sú úplne krotké. Oproti však ide česká
rodinka so psom – ako inak, navoľno. Ukazujem im, aby si ho dali na vôdzku,
nech ich nevyplaší – neskoro, Bradáč sa už plíži a inštinktom lovca naháňa
kamzíčatá. Odbehnú za horizont do strmých skál a pes za nimi. Rodinka sa
až vtedy spamätala, že čo bude s ich miláčikom, ak tam niekde spadne zo
skaly a rozbehla sa za ním. Počúvam komentáre ďalších ľudí, ktorí to
videli zhora....chúďatá zvieratá, určite sa poriadne vyľakali.

Na Chopku je milión tristotisíc ľudí,
ako na Václaváku,. Z Rotundy lanovka vypľúva ďalšie a ďalšie dávky
zážitkuchtivých ceprov. Obzeráme si novú Kamennú chatu – je to úplné J+T.
Tak len rýchlo dáme pečiatku a už nás niet. Civilizáciu nechávame za
sebou. Po sedlo Poľany nám ešte idú oproti desiatky ľudí, aj rodiniek
s deťmi, ktoré neobetoval 20€ na hlavu za lanovku a vyšliapali si to
pešo po žltej z Demänovskej doliny. Potom je už hrebeň iba náš.

Pri chodníku leží funkčný uterák –
dumáme, ži vziať alebo nechať – ak je to niekto v našom smere, dáme mu ho,
ale čo, keď je niekoho, kto šiel oproti. Nechávame ho tam. Ako sa dozvieme na
Ďurkovej, o pár chvíľ tam už nebol – našiel majiteľa – starého alebo
nového.

Výhľady sú úžasné, najmä do Liptovskej
doliny – celé Vysoké i Západné Tatry, Choč, Babia hora, Piľsko, neskôr aj
Kubínska hoľa, celá Malá Fatra, chvíľu dokonca vidieť aj malofatranský Kľak.
Ploská, Rakytov a Krížna sú nepomýliteľné. Na juh rozoznávame Poľanu
a Klenovský Vepor. To, čo nás čaká zajtra – Latiborská hoľa a Prašivá
vyzerajú naozaj hrozivo.

O 14:30 sme na Ďurkovej. Sme tu
prví. Slušne sa zdravíme zrejme chatárovi, je evidentne rozčarovaný
z toho, že prví návštevníci prišli tak skoro a ide čítať svoju knihu
dovnútra.

Ideme sa okúpať k prameňu.
I keď je tam jasný nápis „Š... a s... v okolí prameňa je
zakázané“, celý chodník je lemovaný nášľapnými mínami. Ľudia sú prasatá, ale
môže za to aj stav latríny, okolo ktorej už len prechod je životu nebezpečný
a väčšina ľudí sa ani neodváži prísť k nej bližšie.

Dumáme, čo budeme jesť, aby sme
maximálne odľahčili batohom. Nakoniec sa dohodneme, že urobíme výpredaj zásob.
Ako sa čoskoro ukáže, nebude čo vypredávať, keďže chlapcom kolektívne
splesnel chlieb. Lacovi teda nemalo čo splesnivieť, lebo už žiadny nemal. Ale
cestoviny Dobrý hostinec na 500 ml vody, ktoré chcel asi variť 15 minút
v 300 ml hrnku poctivo nesie domov.

Sedíme pred útulňou, privoniavame
latríne a žerú nás také čudné malé tlsté ryšavkasté muchy. Teda niežeby
štípali, ale sú neskutočne otravné a lezú všade.

Obavy pred zajtrajškom narastajú.
Eskimo šťavnato popisuje výstup v horúčave na Košarisko. A potom
kalkuluje, aké by bolo super, keby sme stihli bus z Korytnice
o 15:30, to by sme boli rýchlikom o 6-tej v Košiciach. Spomína,
aké sú kúpele zničené a vôbec nechce počúvať, čo mu hovoria Makovica
a Laco, že sa tam už 3 roky blýska na lepšie časy. Vraj uverí, až uvidí.

Podotýkam, že ak bude rýchlik
čo len 5 minút meškať, stihneme to aj tým busom o 16:45.

Aby však Eskimo svojim pesimizmom
nezaostal za normou, podotýka, že ak budú hromy-blesky, ideme po žltej do L.
Lúžnej....

Po šiestej začína byť situácia
kritická. Hore v útulni je plno. Prichádza psíčkárska skupina Slovákov,
čivava sa nesie v taške. Šokovaná panička zistí, že pes nesmie ísť ani do
dolnej jedálne, musia ostať vonku. Naveľa uprosia správcu a povolí im spať
v úzkej chodbičke – presne na šírku karimatky.

Prichádzajú aj českí dôchodcovia, pre
tých už miesto nie je. Vlastne netušíme, čo sa s nimi stalo, lebo ráno tam
neboli a neveríme, že by sa ešte večer pobrali ďalej. Možno kopli do
vrtule ešte pred 5-tou. Ráno tam však stál pomerne veľký stan - tam by sa všetci piati ako-tak natlačili....Okolo útulne je asi 7-8 stanov, nejaké bivaky. Je teplo
a nezdá sa, že by malo zapršať. Nedočkáme sa padania hviezd, pred 9-tou
zaľahneme.

Deň 25 - 8.8.2018

Noc bola teplá, plná ťažkého,
vydýchaného vzduchu, chrápania a nočných môr spojených s výkrikmi zo
sna.

Pred 4-tou vstávajú prví dvaja,
o pol 5-tej ďalší dvaja a nakoniec o 5-tej aj naša štvorica.
Ráno hodíme niečo do seba, hlavne sa zavodníme vodou, ktorú sme mali so sebou
v chate a je príjemne zohriata. Dopĺňam vodu pre všetkých – teda
okrem Eskima, lebo on akosi nezačul, že si pýtam prázdne fľaše. O 6:15 vyrážame. Tesne
pred nami vyrazila aj naša blonďavá česká dvojica s tým, že „vy nás opět
doběhnete“.

Obloha je sivastá, pokrytá tenkou
vrstvou oblakov, akoby niekto potiahol po nej štetcom namočeným do sivej farby.
Slnko ešte nevyšlo. Sme už za Ďurkovou na hrebeni, keď konečne vychádza.
Čakáme, že sa príjemne oteplí, ale opak je pravdou – ako vždy, keď nad hlbokým
údolím vyjde slnko, rozpúta sa poriadne vetrisko, ako sa vzduchové hmoty dávajú
vplyvom tepla slnka do pohybu. Tento pohyb by mal po chvíli ustať, ale v našom
prípade to neplatí. Fúka, až duje poriadne, miestami nás vyhadzuje
z chodníka. Nie je to príjemné, ale je to dobré preto, že chlad nás ženie
do výkonu, ktorý zahrieva.

Pri zostupe zo Zámotskej hole vidíme
prvého pútnika, ktorý len tak bivakoval. A potom stretávame ďalšie
a ďalšie stany – keby sa tak nejaký strážca prebehol po hrebeni
a povyberal po stovke za hlavu aspoň 3x týždenne, rozkríklo by sa to
a skončilo by to. A bolo by peňazí na zlepšenie infraštruktúry pre
pútnikov – aj na Ďurkovej, aj v Hiadeľskom sedle, aby už nikto nemal dôvod
zastaviť sa niekde inde.

Dnes už viditeľnosť nie je taká dobrá
ako včera, ale nekonečná dedina Liptovská Lúžna je neprehliadnuteľná. Ideme po
hrebeni 2 hodiny a stále je pod nami.

Zastavujeme sa tesne pod vrcholom
Košarísk pri pomníku obyvateľom Lúžnej, ktorí v povstaní zahynuli pod
lavínou. Zapisujeme sa do knihy, niečo málo pojeme – teda presne povedné pol horalky
a ideme ďalej.

Na Veľkej Chochuli je moja bunda
indikátorom rýchlosti a smeru vetra. Stretávame prvých pútnikov
v protismere. Uznanlivo pokyvujeme hlavou, kým sa nedozvieme, že idú len z Hiadeľského
sedla...aha, tak to vyrážali niekedy o 10-tej. Je to skupinka mladých Čechov,
možno ešte tínedžerov, tak je im odpustené. Konečne sme na Prašivej. Turistická
orientácia ju ignoruje, tak aspoň ktosi tu umiestnil peknú drevenú tabuľku - ďakujeme.
Inak by sme si ani nevšimli, že toto je tá povestná Prašivá. Tu si dáme
poriadny hlt z batoha – s Jergušom po polovici parenice – buržujsky s pol
krajcom chleba, lebo mne ano do rána nesplesnivel.

Hororové klesanie do Hiadeľského sedla
už vôbec nie je také hororové. Kosodrevina je vysekaná, cesta rozšírená, je to
celkom pohodlné. O 12:15 sme v Hiadeľskom sedle – neuveriteľné. Naša
blonďatá česká dvojica práve zo sedla odchádza. Viackrát sme ich cez deň videli
na protiľahlom kopci, ale nedobehli sme ich.

Bleskovo sa rozhodujem, že pokračujem
až na Donovaly, aby som si uzavrela celú trasu. Je to na Donovaly 2:40, takže
chlapcov asi v Ružomberku nestihnem, ale veď nevadí, aj tak pôjdem
o jeden vlak skôr, ako sme pôvodne mysleli – možno. Po krátkej prestávočke
hneď kmitám hore kopcom. Na Kozí chrbát je to poriadny stupák najprv lesom ako
po schodoch z koreňov stromov a potom po krásnej horskej lúke. Na
vrchole sedia 2 kočky v bielych tielkach. Jedna z nich práve urobila
perfektnú stojku do mostíka. Pochválim výkon a poprosím o fotku.

V klesaní do sedla Hadlanka už
vidím pred sebou dvojicu, ktorú som si dala za cieľ dostihnúť. Tetušky
zberajúce čučky na mňa pokrikujú – vy ste tá, čo ide až z Dukly?

Aha, tak kamoši mi robia reklamu.
Cesta pokračuje krásnymi lúkami s výhľadmi na Donovaly aj Bystricu. Na
Kečke dvojicu definitívne dostihnem. Zjavne oddychujú, tak sa len
v rýchlosti rozlúčime a zaželáme si všetko najlepšie. Oni majú na Donovaloch ubytovanie a pokračujú na Veľkú Fatru. Z Kečky to
beriem klusom, teoreticky by sa ten bus o 14:45 dal stihnúť. Čas odbočiť
k útulni pod Kečkou už nie je. tak aspoň fotka na diaľku. Domček vyzerá
pekne, obnovene.

Ešte rýchlo cez Štrosy a je tu
Polianka. Maximálne zrýchleným krokom po asfaltke, je 14:20, ešte ostáva 25
minút. Na otázku, či je šanca stihnúť to na zastávku do 20 minút, odpovedá ujko
so psom západoslovenským nárečím – víte, šanca je vždy... blbá odpoveď.

Šanca ale je vždy – blíži sa osobné
auto – také snobské, luxusné, ako opisoval Eskimo, že určite nezastane...
zamávam, auto ide ďalej a po 10 metroch zastane. Česká ŠPZ, vo vnútri
Slováci a presne vedia, o čo mi ide – stihnúť bus a potom
rýchlik. O 3 minútky už stojím na zastávke. Do odchodu ostáva ešte 15
minút, dosť času na návštevu obchodu.

Ešte aby sme nemeškali, lebo príchod
busu je 15:22 a odchod vlaku 15:26. Vodič potvrdzuje, že okolo 15:20 by
sme mali byť tam.

Volám chlapcom, že som na ceste, aby ma
pred stanicou čakali – kašlú na mňa, nečakajú, sedia na lavičke v tieni.
Ani nie je treba, pán vodič sa posnažil, aby sme prišli dostatočne včas, bolo
15:15.

Vo vlaku sedíme každý inde, miesta
pokope nie sú. Na záver perfektnej túry jedna nepríjemnosť – idem sa opláchnuť,
položím si hodinky a korálky na umývadlo a tam ich aj nechám. keď si
na to spomeniem, je už neskoro – sú preč......to sa len pán osud postaral o to, aby som si nemyslela, že
všetko na svete je ideálne.......