kategórie:
Názov: Cesta hrdinov SNP - etapa1 - Dukla-Košice
Dňa: 16.06.2018
Účastníci: Makovica, Jerguš
Hostia:

Popis akcie: 

Komu sa nechce čítať celý príbeh, nech si prečíta len krátky úvod a pozrie priložené fotky:

16.6., 3.6. a 1.7. sme si nadbehli úsek Terňa-Košice, pretože Jerguša nepustili zo školy, na Dukle brutálne pršalo a navyše tam nechodia žiadne poriadne autobusy cez víkend, takže v sobotu sa dostanete na Duklu až o 2. popoludní.....Tak sme odchod odsunuli až na pondelok 2.7. skoro ráno a o 9.30 sme už vyrážali od koncovej značky. Z Terne sme sa potom busom a vlakom presunuli do Košíc, kde sme zohnali pre Jeruša nové botasky, oprali a najedli sme sa a na druhý deň sme pokračovali ďalej - ale to je už ďalší príbeh.



A teraz podrobný príbeh pre tých, ktorí chcú vedieť viac:

Deň 1 - 16.6.

Píše
sa 16.6., je sobota a my štartujeme SNPčku netradične – nadbiehame si
nezáživný (vraj) úsek, aby sme skrátili letný obmedzený čas. Jerguša nepustili
na posledný týždeň zo školy, a tak by sme to od 30.6. nestíhali

Jerguš nemá v KE veci, tak ideme na dvakrát – najprv
do Kysaku – naraňajkovať, zbaliť a potom o 8.45 konečne odchádzame.
Ševecovci vlastne bývajú priamo na SNP-čke. Čo keby sme u nich zriadili
prvú vzorovú súkromnú útulňu pre pútnikov? Hahaha, asi by nás majiteľka hnala.
No čo, chcelo by to len nejakú dobre krytú šopu a prístup k WC,
a vode....

Na moste cez Hornád vidíme, že na Svinke poriadne pršalo,
voda v Hornáde pod mostom je opäť dvojfarebná. Za odbočkou do Obišoviec
nezabúdame odbočiť doľava na červenú – červenie sa aj jeden krásny malinový
krík, ktorý samozrejme oberieme a zjeme.

Cesta krásne ubieha, široká lesná cesta sa vinie pomedzi
chaty. Je tu jeden nový zachytený prameň – nevieme, či je pitný, ale vyzerá
zachytený chatármi. Keďže je už blízko civilizácie, asi by som to nepila.
Prichádzame k povestnej bažinovej lúčke. Močiarna tráva je až po krk.
Pokúšame sa obísť lúku okrajom lesa, ale dá sa to len chvíľku. popadané stromy
nás ženú späť do vysokej ostrej trávy. Ešteže nie je lúka podmočená – keď je
v Hornáde veľmi vysoká voda, zvykne sa miestami vylievať až na lúku
a to je potom veselo. Konečne je nepríjemné dobrodružstvo za nami
a dostávame sa k táboru Kysak-Brezie. (www.kysak-brezie.sk,
0905611301- verejnosti vraj poskytujú sezónne ubytovanie od apríla do októbra
mimo letných mesiacov). Smerovník pri tábore má svoje najlepšie roky už určite
za sebou, tabuľky sú z r. 2001-2005 a klobúčik poriadne hrdzavie.

Nezastavujeme sa, plynule pokračujeme k ústiu
Sopotnice. Po pravej strane sú mechanizmy a vyklčovaný kus lesa – asi sa
tu niečo chystá – žeby nový rekreačný rezort, ako sa to teraz nazýva?

Sme v ústí Sopotnice. Je tu pomníček pri vode
kamarátovi rybárovi a priamo pri smerovníku pomník vojakom, ktorí v r.
1948 padli v boji proti Benderovcom. Tabuľky z r. 2001. Potreboval by
očistiť a vymeniť klobúk – už celkom zhrdzavel...

Sopotnicou vedie široká šotolinová cesta, našťastie dosť
deravá na to, aby po nej jazdili autá. Predbieha nás len jeden ultrabežec,
kývne na pozdrav a beží svojou cestou. Debatujeme o všeličom, občas
mrkneme na vodu riečky hlboko pod nami. Na slnkom zaliatych miestach nás
potešia dozreté jahody. Dostávame sa až k téme kolonoskopie (ako sme sa
k nej dostali, fakt netušíme), Je to také zaujímavé, že odrazu si
uvedomíme, že aj my sme kdesi v r.... akosi sme obehli smerovník na
Prokopovom mlyne a ocitli sme sa až pri ceste na Sedlický mlyn. Zašli sme
si vyše kilometra. Až pri návrate zistíme, že červená sa zdá byť značená len
v smere z Dukly. Od Devína akosi chýba šípka pri výraznej odbočke
z cesty a smerovník skrytý vo vegetácii (tabuľky z r. 2005,
osekať z vegetácie, doplniť šípku v smere na Duklu) nad cestou úplne
mimo zorného poľa pútnika sme zabraní do debaty obehli.

Schádzame k mlynu a dobre vieme, čo nás bude
čakať – lúka plná lopúchov a močiarnej vegetácie a hľadanie cesty –
opäť chýba výrazná smerovka, značka alebo aspoň šípka. Na Prokopovom mlyne by
mal byť prameň. Sú tam nejakí ľudia, tak sa ideme opýtať. Je tu jeden
z majiteľov, ktorý hovorí, že je to súkromný pozemok a súkromný
vodovod. Ak by sme umierali smädom, môžeme si nabrať, ale v zásade nie sú
naklonení tomu, „aby tu kedykoľvek ktokoľvek táboril a robil bodrel“. Spoza mňa
sa ozve hlas, že táto pani môže hocikde hocičo – otočím sa a tam kamarátka
Paulínka. Zvítame sa, podebatujeme a pokračujeme ďalej. Vraciame sa na
červenú, teda to miesto, kde ju predpokladáme. Chvíľu sa motkáme v lopúchovisku
po plecia a nakoniec sa vydávame po znateľnej ceste, i keď je celá
podmočená. Prichádzame k miestu, kde má byť mostík – aj bol kedysi určite
nad vodou, teraz sa pekne položil do vody, ale pri troche opatrnosti ešte
prejde človek suchou nohou. Je jasné, že už nie nadlho, najbližšia veľká voda
asi dielo skazy dokoná.

Chodník ide ďalej priamo lesom, ale na ľavej strane je
ďalšia stavba, tak to ideme preskúmať. Možno pred pár rokmi by sa v dome
dalo prenocovať, ale teraz môže byť, najmä v nepriaznivom počasí, pobyt
v ňom aj životu nebezpečný – strop je premočený, preliačuje sa nadol
a praská, je to len otázka veľmi krátkeho času.

Lesom vystúpame na lúky nad Ľubovcom. Je to krásne
miesto. Spoza obzoru vykúkajú na nás dva prešovské sopúchy. Mali by sme podľa
mapy pokračovať po lúke, ale značka smeruje do lesa. Opäť sa zaberieme do
debaty a opäť kufor...značka zrejme pre vlastnícke vzťahy musela byť
preložená mimo lúky do lesa, ale ktosi opäť zabudol na výraznú odbočku doľava
(opäť v protismere relatívne dobré značenie, i keď už vekom zašlé).
Teraz sa našťastie spamätáme po asi 200 metroch. Odbočujeme správne burinou
a stromčekmi do výšky očí a konečne vychádzame na cestu vedúcu do
Ľubovca. Aj tu aspoň orientačné značky chýbajú a v protismere majú
značky veľmi pochybnú kvalitu.... Ľubovec je už ale na dohľad. Pri pohľade na
dedinu vidíme na protiľahlom kopci vysokú drevenú stavbu – žeby rozhľadňa? Ako
sa dozvedáme neskôr, to len poľovníci opravili a zväčšili svoj posed. Je
ale mimo značky, tak tam neodbočujeme.

Ľubovec je naše prvé pečiatkovacie miesto. Dobrovoľní
hasiči práve robia údržbu svojej techniky a s radosťou nám pečiatku
dávajú. Tešíme sa ako malé deti, veď potvrdenie od hasičov je krajšie ako od
krčmára.

Dobre značenou odbočkou stúpame miestnou asfalo-šotolinou
smerom na Radatice. Na vrchole stúpania stojí kríž a nad ním úžasná košatá
lipa, na Slovensku sú stovky stromov, ktoré si zaslúžia titul strom roka.
V klesaní sa nám na pravej strane objavuje na obzore Šimonka
a Dubník. Dumáme, prečo autori trasy ťahali značku sem, keď tu treba
chodiť veľa po asfalte a nešli rovno na hrebeň Haniska-Obišovce-Kysak.
V dedine, do ktorej práve klesáme okolo repkových polí, sa to dozvieme. Ešte
predtým však stretávame nášho prvého druha – SNP-čkára sólistu.
Z neznámych príčin sa len pozdravíme a nekomunikujeme...asi vieme, že
nevyzeráme tak, ako by sme boli jeho kolegami....

Radatice vznikli spojením obcí Radačov a Meretice –
preto aj majú 2 kostoly. V decembri 1944 tu havarovalo streľbou poškodené britské
bombardovacie lietadlo, ktoré malo nasmerované do Poľska. Zahynuli všetci
členovia posádky – poľskí letci. Obete tragédie sú pochované na Olšanských
hřbitovoch v Prahe a v parku miestneho kaštieľa (Obecný úrad) im
bol postavený pomník. Na mieste havárie - tzv. Hájnikovej lúke (miestna červená
značka) bol v r. 2002 postavený drevený kríž.

Je brutálne teplo a asfalt páli. Všade okolo nás
celý deň lietajú stovky motýľov, vážiek, chrobákov, dokonca aj jeden zlatoň sa
snažil zo všetkých síl, bzučal, až fučal. Dnes je hmyzí letecký deň, možno na
pamiatku týchto pilotov. Parkujeme teda v miestnej krčme na jeden Radler.
Dozvedáme sa, že pečiatku síce nemajú, ale dajú nám bloček z reg.
pokladne, tam je všetko napísané. Pri radleri sa dozvedáme, že v Moskve
vyhral ktosi nad kýmsi vo futbale 2:1. Z Radatíc nás čaká ešte krátky
presun po asfaltke do Janova a potom výstup na Ščerbovu horu (407m), Čertov
kameň a potom už len Cemjata. Odbočka pri ceste je označená pekne, ale potom je
to opäť bieda. Na strome vidíme akúsi starú značku, tak ideme po ceste mierne
doľava...chyba, stúpame a stúpame a už vieme, že sme zle. Máme aspoň
paralelný smer, tak len sledujeme navigáciu a v mieste najbližšieho priblíženia
to striháme lesom doprava podľa mapy cez potok...aha, už vidíme značku – pekná,
novonatretá, na našej výškovej úrovni, len medzi nami a značkou je roklina
s potôčikom na dne. Šmykom blatom to dávame dolu, nahor je to už ťažšie,
ideme Leninovým jeden krok vpred, dva kroky vzad, ale nakoniec sme hore.
Konečne značkovanie ako má byť – jasné, zreteľné nové značky....dostávame sa až
k lúke a na jej začiatku je odbočka Čertov kameň 0:12 hod. Podľa
niektorých zdrojov by tam mal byť prameň, tak to ideme preskúmať. Klesáme
a klesáme lesnou asfaltkou a konečne sme tam. Odbočka doľava 30 m,
ohnisko, 2 práchnivejúce lavičky a informačná tabuľa od Prof. Koštálika (aha,
náš sused z čias, keď sme bývali v Prešove). Vraj Čertov kameň je
ojedinelý kus kremeňa. Pozeráme, kde asi bude. Na druhej strane roklinky
s potôčikom vidíme zábradlie a improvizované schodíky...žeby tam
niekde bolo to bralo? Prichádzame na okraj roklinky a už to bralo vidíme –
voľne pohodený zo všetkých strán zaoblený balvan s priemerom možno 2 m na
dne roklinky...a to je všetko. Okrem toho ešte blatistý akoby potôčik, ani umyť
by sa v ňom nedalo. Prameň tu teda určite nie je.

Tak teda s povzdychom trochu vyprázdnime obsah
batohov a vraciame sa na lúku. Skoro opäť zakufrujeme, kým si všimneme, že
zo širokej cesty treba opäť odbočiť doľava. Mladinou zostupujeme konečne do
Cemjaty. Obligátne foto v altánku nad prameňom, ktorý je pekne nazvaný
Harmónia a nad ním sa skvie výrazný nápis, že „Voda nie je pitná“. Mnohí
vraj z neho pili, ale my to neskúšame, chceme si zachovať harmóniu
v našich črevách.

Podľa záznamníka si máme 
vypýtať pečiatku v domove dôchodcov. Tu ale nikto z personálu
na dohľad nie je, tak len blúdime medzi budovami a obyvateľmi domova.
Aspoň si chceme doplniť vodu. Jeden milý pán nám ukazuje kuchynku, že nech sa
páči. Keď ale doberáme fľaše, objaví sa vo dverách ďalší už vôbec nie milý pán,
ktorý na nás vrhá blesky metajúce pohľady. Tak sa radšej rýchlo praceme preč a
...záznamníky ostali na linke v kuchynke. Keď to zistíme a vraciame
sa tam, už tam nie sú....tak sme teda o záznamníky prišli hneď v prvý
deň nášho putovania. Už sa nám teda ani nechce ísť ďalej (pôvodný zámer bol až
do Malého Šariša). Sadáme na linku MHD, vodič oznamuje, že lístky na predaj
nemá, minuli sa mu, ale máme si poslať SMS. Na stanicu prichádzame tak akurát
s rezervou 10 minút do odchodu vlaku. Nabehali sme skoro 30 kilometrov,
ale našim nohám sa to ani veľmi nezdá.... 


Deň 2 - 30.6.

Mali sme ambíciu vyraziť z Dukly, ale to by museli
cez víkend na Duklu chodiť autobusy. Tak si teda opäť nadbehneme niečo okolo
domova a v pondelok už naostro vyrazíme – hádam tam dovtedy aj
prestane pršať.

Máme ambíciu ísť ráno do Terne a skončiť
v Cemjate, ale národný prepravca je opäť proti. Vlak z Košíc mešká
vyše polhodinku a tak nám autobus o 8.00 do Terne odišiel. Tetuška za
okienkom nám s úsmevom oznamuje, že najbližší ide o 14.30

Rýchla kalkulácia, čo nám ostáva a vychádza
z toho MHD do Cemjaty. Bus ide o 20 minút, ale nikto netuší odkiaľ.
Po viacerých otázkach na miestnych, nás ktosi posiela na Čierny most
a potom ďalej pred divadlo. Odtiaľ skutočne ide bus č. 18. Je v ňom
plno hubárov, po daždi sa tešia na dobrú úrodu. Vystupujeme na konečnej
a vzorne sa vraciame po červenej po asfaltke. Krčma je ešte zatvorená,
takže pečiatku do nových záznamníkov, ktoré sme našťastie mali doma
v rezerve, získame. Do domova dôchodcov nejdeme, nechceme prísť aj
o nové záznamníky.

Konečne odbočujeme z hlavnej cesty doľava
a spolu so smetiarskymi autami klesáme. Užívame si úlet prešovských
značkárov - značky sa maľujú len po jednej pre oba smery na plochu stromu kolmo
na chodník – vidieť ju z oboch smerov, to je fakt, ale až keď prídete na
úroveň toho stromu....

Konečne sme mimo asfaltu a lesnou cestou okolo
viacerých strelníc (pekné ístrešky, vhodné na bivak, netreba stavať stan)
schádzame až pod diaľnicu. Prechádzame popod diaľničný most a vychádzame
na cestu...hmmm, kadiaľ asi ďalej. Tu sa z krovia po nebadanom chodníčku
vynorí cyklistka. Pokračujeme po ňom až na miestnu uličku – značku kedysi bolo
vidieť, ale ktosi postavil okolo pozemku múr a značka je teraz vlastne za
rohom... Ďalej je to už jednoduché...stále po ceste cez celé Šarišské podolie,
ktorým preteká Torysa. V Malom Šariši máme snahu získať pečiatku –
v obchode nemajú, ale kupujeme si čokoládku a tetuška nám ochotne
dáva bloček aj s kópiou, aby sme mali obaja.

Vo Veľkom Šariši sa zastavujeme v obchode
v pivovare a dopadneme rovnako, na pečiatke meno obce nemajú. Firma
má sídlo inde. Tak prechádzame cestu a vchádzame konečne medzi stromy,
stále síce po asfalte, ale aspoň medzi stromy. Napriek asfaltúre, konštatujeme,
že je tu pekne. Šarišský hrad sme si užili ozaj zo všetkých perspektív
a uhlov pohľadu. Konečne na hornom konci Kanaša vchádzame do lesa. Na
konečnej zastávke sedia deťúrence a nadšene nás zdravia, zrejme sme
v ich nude dobrým osviežením.

V lese je zopár ľudí, evidentne hubárov, tak sa aj
Jerguš začína intenzívne obzerať a intenzívne zvláka krásne kozáky – kam
ich dať... Vyberám z batoha malé letné návleky, zatiahnem gumu a máme
2 vrecúška na huby – čoskoro sú plné. Pri hľadaní studničky pod Lysou strážou
nachádzame aj divú čerešňu – na plody nedosiahneme, sú privysoko, ale niečo
popadané si pozbierame, umyjeme a mňam – sú dozreté, sladké ako med.

Značkovanie po kalamite z r. 2014 je už obnovené,
tak sa pohodlne dostávame na lúku pod Lysou Strážou smerom do Terne. Stĺpik s
klobúkom je síce uprostred lúky, ale nápis pod značkou nám oznamuje, že sa máme
vybrať doprava okrajom lúky. Vzorne cupitáme okolo ohradníka, zbierame bohatú
úroku kozákov a obdivujeme krásne mihalnice pasúsich sa jalovičiek.
Prichádzame k potoku. Ohradník smeruje ponad vodu až za potok, značka
odbočuje popri potoku za ohradník pod púdom....niet inej cesty, treba sa vyzuť,
prebrodiť, vysušiť nohy, obuť. Po lúke prechádzame asi 100 m a...ups, cez potok
naspäť – vyzuť, prebrodiť, vysušiť, obuť... teraz už poslednýkrát a ďalej
pokračujeme po štandardnom chodníku až do dediny. Povinná návšteva krčmy, teta
nám čapuje Pomelo-grep a povolí jesť vlastné zásoby (veď ako klasicky
v slovenských krčmách, ona na jedenie nič neponúka) pri stole priamo v
krčme. Podebatujeme a dozvedáme sa, že SNPčkári sa ubytúvajú občas na
fare. Neskôr sme to odporučili kamarátom v protismere a oni to aj
úspešne využili – pozdravujeme Katku a Vladka.

Je pol 4-tej a autobus nám ide až o 17.40. Tak
to skúsime stopom. Zakývam na jedno auto skoro uprostred dediny a ono
zastalo...a odviezlo nás až do centra Prešova. Cez mesto sme sa prešli pešo,
lebo do odchodu vlaku ostávala skoro hodina. Poobdivovali sme všetky sochy,
krásny je vzpínajúci sa kôň vyrobený z podkov.

Vystupujeme v Kysaku, očistíme a obvaríme huby
a dohodneme sa, že budú na raňajky. Odchádzam do KE dobaliť batoh na
pondelok. 


Deň 3, 1.7.

Ráno pred 8-mou prichádzam do Kysaku
a už sa teším na rýchly nástup na túru. Ale chyba lávky....najprv musím
dovariť huby s vajcom – na domácej, práve z hliny vytiahnutej cibuľke
a na domácej besne slanej slaninke. Je skoro 9, keď vyrážame.

Hneď za mostom štartujeme autopilota
a veselo stúpame dolinou. Povinná zastávka pri studničke Marianka –
výborná pitná voda, vraj je kvalitou rovná kojeneckej vode (obsah dusičnanov)
a o chvíľu pri ďalšom prameni pri horárni.

Odbočujeme doprava a hneď strmo
stúpame. Autopilot funguje presne, kecáme o všeličom a už aj sme na
bašte. Fúka ako sprosté, ale inak je celkom dobrá viditeľnosť. Jerguš sa nahlas
zamýšľa, že načo sa tu vlastne fotíme zakaždým, keď sem prídeme – veď sme tu aj
5-6x ročne. A preto vyťahujem svoj nový foťák, položím na skalku zapnem
samopspúšť, úsmev a....a úsmev nám zamrzol na tvári. Poryv silného vetra dvíha
foťák a posiela ho letecky na zem medzi kamene a rovno na objektív –
tak som prišla o asi 2-týždnový foťák...no prečo sa tu fotíme zakaždým,
keď sem prídeme?

Tak smutne mlčky a v rýchlom
tempe pokračujeme ďalej. Pod Prielohami sa obzeráme, či nenatrafíme na krásne
dubáky ako pri minuloročnej vychádzke. Pri smerovníku skúsim foťák – ide, fotí,
len lamely na objektíve sa neotvárajú celkom...čo už, pre dokumentáciu stačia
aj také fotky.

Zastávku si dávame až pod Vysokým
vrchom v luxusnom prístrešku, za ktorý vďačíme Mestským lesom. Dalo by sa
tu pohodlne luxusne prespať bez stanu. Naokolo je žihľava povyše pása, na
smerovníku chýba smerovka červenej na Košice...vôbec, vyzerá to tu akosi inak
a divoko. A rovnako divoko vyzerá aj chodník na Hrešnú – zarastený
žihľavou a odkvitnutými mesačnicami. Nastáva už len nudné klesanie
a potom ešte nudnejšia cesta okolo betónového plota ZOO. Trochu nás
rozveselia len hamaky pod celtami zavesené pri prvom prístrešku na lúke pri
chate Hrešná. Vyzerajú ako také pavúky z aktov X.

Na chate nemajú Birel, len ten Bernard
Švestka, ktorý chutí ako skysnutý kompót, tak volíme radšej kofolu – ufff,
najdrahšia kofola za posledného pol roka – 1,50 € za pol litra.

Autopilotom zbehneme od chaty až ku
kaplnke. Tu sa len pozrieme späť, či nevidieť Kapušiansky hrad, ale dnes nemáme
to šťastie. Tak sa venujeme radšej košickej panoráme, ktorá je blízko
a dobre viditeľná. V Čermeli by sme ešte mali dať pečiatku, ale práve
ide autobus do mesta, tak to odkladáme na inokedy. 

Deň 4, 2.7. - konečne Dukla

Vlak o 5:12 samozrejme, ako sme
si už zvykli, mešká, ale našťastie len trošku. Vytrielim na nástupište
a za mnou trieli ešte ďalšia trojica, ktorá ide evidentne robiť to isté.
V buse do Svidníka pohodlne driemkáme. Do reči sa dáme až na stanici
v Svidníku. Jaro, Zuzka a Mirka sú z Martina
a z Oravy. Idú naľahko bez stanu, chcú dávať 30-35 km denne.

Na Dukle, aj pri pamätníku fotíme my
ich aj oni nás. Ešte tu mám krátky pokec o výmene sôch – aj ja túto sem
späť postavenú sochu vojaka 1. ČSAZ vidím prvýkrát. Potom už vyrážame každý
svojim tempom. Trojica nám mizne, vidíme len kmitať ich päty, ale ako sa ukáže,
nie nadlho.

Idúc okolo lietadla vidíme spať pod
jeho trupom nejakých chalanov – 30 dní hrdinom – veľmi sledovaný film
a nocľah pod lietadlom a maringotka na Úhornej sa stali kultom
SNPčkárov. Asfaltka sa za Komárnikom pri delách a zemľankách strieda
s lesnou cestou – stúpanie na kopec a klesanie do susednej dolinky.
Je tu statočné bahno, ostatne ako asi skoro celý rok (presne také tu bolo aj
pred 4 rokmi, keď som šla túto trasu bikom). Meriame výšku bahna paličkami –
miestami aj 20 cm. Vieme, že v tejto oblasti treba na značky uplatniť
Sokolie oko a vypláca sa nám to. Asi 2x si zájdeme možno po 20-30 m, ale
vždy sa zavčasu vrátime späť. Pri ceste nás lákajú kuriatka a masliaky,
ale dnes neberieme, batohy máme dosť ťažké.

Povedli sme si ešte na Dukle, že
nasadíme režim – každé 2 hodiny dlhšia pauza, aby sme si ten deň nejako podelili.
Naša trojica však pauzuje oveľa skôr. Stretávame ich ešte pred Medvedím, varia
kávu a robia si hody. Mala by tu byť studnička vajcovky, ale už nie je. Je
ale dosť chladno, tak nám voda nechýba.

V Medveďom sa pokúšame zohnať
prvé pečiatky, ale márna naša snaha, na OU nikto nie je a obchod tu
neexistuje. Tak si aspoň fotíme z diaľky drevenú cerkvu a pokračujeme
cestou doľava dolu dolinou. O chvíľu odbočujeme opäť do lesa. Tu nastal
náš čas odpočinku. Obsadzujeme teplý asfalt na okraji cesty a dávame si
predpísanú pauzu aj s desiatou. Naša trojica nás predbieha. Potom
pokračujeme cez ďalší hrebienok do susednej doliny, opäť v blate po
členky. Paličky sa opäť osvedčujú.

Vo Vyšnej Písanej – už v tretej
doline za dnešný deň -  žijú len
starúšikovia. Hľadia na nás zvedavo spoza plotov. Nahlas zdravíme ako princezná
so zlatou hviezdou...“ať vědí, jak jsme vychovaní“. Za dedinou nás čaká príjemné
prekvapenie – nová žltá značka (2017, ešte ani nie je na mape) a krásne
upravený Prameň pod Ščobom aj s odpočívadlom a informačnou tabuľou
(mohol by tu byť ešte aj prístrešok, aby sa dalo bivakovať). Opäť tu dobiehame
našu trojicu.

Osviežení veselo pokračujeme po
asfalte do Nižnej Písanej – tam tiež len starúšikovia, pekne ich zdravíme, aj
toho, ktorý naberá vodu z prameňa uprostred obce a náramne sa diví,
prečo si ten obyčajný prameň fotíme. Teším sa na nanuk z obchodo-krčmy,
ale smola. Krčma už nie je a obchod je otvorený vo štvrtok 17.-18.00
a v sobotu 8.00-10.00. Dnes je pondelok...

Ťapkajúc po asfaltke prichádzame do
Údolia smrti. Okrem kopy tankov je tu aj kopa motorkárov a kopa odpadkov
pri altánku. Mostík cez potok si počína ako tá lavička v ľudovej
rozprávke, ktorá sa pod zlou sestrou zvrtla a zhodila ju do potoka. Len
neviem, koho chcel zhodiť tento mostík. Každopádne nám ho netreba, keďže
pokračujeme ďalej po asfaltke. Prameň je hneď za cestným mostom cez potok.
Naberám vodu a mimovoľne sa obzriem doprava. Pohľad do hlavní 2 tankov mi
zmrazí krv v žilách. Viem, že sú to už len exponáty, ale tá predstava.... brrr.Toto
malo byť prvé miesto, kde sme mohli nocovať. Sú však ešte len 3 hodiny, tak
veselo pokračujeme ďalej – po asfalte.

V Kapišovej konečne otvorená
krčma – dávame si pečiatku a aj veľké pomelo-grep, sadlo parádne. Čaká nás
ďalší prechod cez kopec, malilinké blúdenie, ale vďaka tomu, že Jerguš si
potreboval odskočiť, zistil, že značka ide práve tam, kam si odskočil a včas
nás vrátil na správnu cestu. Tesne nad Nižnou jedľovou – dnes už v 4.
doline – robia novú lesnú cestu, tak opäť ideme trochu mimo, ale nakoniec sa
opäť vraciame na správnu trasu. Konča dediny je studnička – druhé miesto, kde
sme chceli dnes nocovať. Je to však vlastne rovno v dedine a určite tu
nie je na stanovanie. O chvíľu odbočujeme do lesoparku. Sú tu altánky, ale
nie je tu voda. O chvíľu dobiehame našu trojicu – práve skufrovali na
lesných cestičkách. Ďalej teda pokračujeme spolu krásnymi lúkami ponad Svidník
až k pamätníku. Opäť sa navzájom fotíme. Trojica uteká na nákup
a ešte chcú vybehnúť do útulne na Čiernu horu.

A teraz nasleduje najgeniálnejšia
časť dňa – večera v reštike na pumpe oproti pamätníku – kompletné menu za
3,80€. Najedli sme sa do popuku, ani som nevládala dojesť. Na celej SNP sa mi
to už nestalo.

Záverečný presun na červenú smer vonku
zo Svidníka. Na križovatke zazrieme ešte kmitajúce oranžové kompresné
podkolienky našej trojice a už sme tu celkom sami...vlastne nie, ešte nám
treba vodu na ráno. Tak sa teda zastavujeme v dome pri ceste, pekný úsmev
na tetu poštárku a o chvíľu máme v rukách kľúče od malej záhradnej
chatky. Je síce v polozdemolovanom stave, ale netreba stavať stan. Varíme
čaj, páchame hygienu a vyvaľujeme sa na slniečku na karimatkách. Okolo
prebehne srnka, celá prekvapená, čo tam hľadáme. Nad nami lietajú malé
veteránske lietadlá a motorové rogalo – čistá romantika.

Vrcholom večera je Jerguš
a bocian – „aha, bocian letí, aha, niečo z neho vypadlo...aha, to nevypadlo,
to je lastovička...“

O deviatej už spíme, lebo podľa
Jerguša deti vo vývoji (teda on) musia spať 9 hodín...takže logicky, budíček
môže byť o 6-tej.....

Deň 5, 3.7.

O 4:50 vychádza slnko, ale je za
mrakmi, takže pekná ranná fotka sa nekoná. Tak si líham späť a čuduj sa
svete, zaspím, kým ma cez okno maringotky nepošteklí slniečko na nos. Sme ranné
vtáčatá, pred 6.00 sa už varí čaj. Raňajkujeme na včera pripravené rožky, ktoré
už sú povinné na zjedenie, rýchlo balíme a o 7.00 vraciame tetuške
kľúče a prosíme o vodu do fliaš. Teta prináša plné fľaše
a k tomu aj kusisko kravského syra a 2 krásne papriky – dobré
polkilo navyše do batoha. Pekne ďakujeme a hneď vyrážame stupákom na
Čiernu horu. Prvou métou je Ostrá – chodník vedie parádnym malinčím, ktoré
ostalo prechodom našej trojice nedotknuté – asi sa fakt veľmi ponáhľali. My sme
sa rozhodli si túto cestu užiť, tak plníme džbánky, ktoré sa nevysypú lahodnými
červenými plodmi. V blate na ceste sú otlačené podivne veľké pazúrnaté
stopy a vyložená aj pekne veľká kopa nápadne podobná na... radšej nič
nehovorím, aby sa Jerguš nevyľakal.

Na mieste zvanom Hrabovčík pri hrobe
padlým vojakom je niekoľko altánkov a pod jedným z nich sa práve
balia dvaja chalani – SNP-čkári, ktorí spali pod lietadlom. Hneď komentujú, či
sme videli tie medvedie stopy a že sa v noci poriadne báli. Pokračujeme
ďalej, veď oni nás dobehnú – aj dobehli – na Ostrom vrchu s nádherným
výhľadom, kde Jerguš len poznamenáva – tu sme mali spať...... Na rozhľadni na
Čienej hore opäť chlapcov dobiehame. Je 9 hodín, niet sa kam ponáhľať, tak
sedíme hore a kocháme sa výhľadom od Vihorlatu až po Belanské Tatry.
Jerguš by chcel vedieť meno každého kopca, tak to zriešim vysvetlením – tam je
Vihorlat, tam Tatry, tam Slanské vrchy, prešovské sopúchy poznáš a tamto
tam – ukazujem na sever – je Poľsko.

V altánku ochutnáme syr, vŕzga
pod zubami, ale je dosť bez chuti, tak si ho prisáľame. Náš ďalší presun ide
systémom krok-sun-krok v modifikácii krok-malina-krok. Na chvíľku sa
zastavujeme na pútnickom mieste na Makovici pri svätom Floriánovi. Sú tu stoly,
lavičky, niečo ako stánok na bufet a dokonca aj zdravotnú službu – asi tu
býva veselo. Jerguš na svojom telefóne štartuje mapy.cz a overujeme si
polohu prameňa – nakoniec ho nachádzam uprostred polomu. Búdka je už temer
zničená a z prameňa je vlastne len mláčka pod strieškou-nepila by som
z nej.

Trasa z Makovice dosť prudko
klesá, ale je to o preliezaní mohutných popadaných stromov
a predieraní sa konármi. Kadiaľ asi chodia ľudia na púte
k Floriánovi? Tadiaľto asi nie. Konečne sme dolu a vychádzame na
slušnú cestu – na ktorej je ale asi 20 cm blata, tak zasa balansujeme na
suchých okrajoch medzi kriakmi. Je tu aj odbočka k prameňu pod Makovicou –
pozor, odbočka je tabuľkou označená len v opačnom smere na Duklu. Altánok
je už dosť zanedbaný, je v neustálom tieni a vlhkosti, niet sa čo
čudovať. Dva pramene sú vlastne len akési jazierka, z ktorých vyteká voda.
Sú čisté, vyložené pieskom, ale samozrejme v nich žijú tie smiešne biele podlhovasté
zvieratká. Voda je čistá, ale bez prevarenia by sme ju asi nepili. Vody si
nesieme dosť, takže nenaberáme.

V Kurimke dobiehame našich 2
súputníkov, práve dopíjajú pivo – niežeby bola krčma otvorená, ale práve tu
náhodou bola krčmárka a zľutovala sa nad pútnikmi. Bežne krčma otvára až
o 17.00. Neďaleko je obchod, otvára o 13.00, ale ešte o 13.15 je
na ňom ceduľka. Hneď prídem, ďakujem. Aká jednotka času je hneď? Vlastne súrne
nič nepotrebujeme, len by sme si dali nanuk. Tak teda nahadzujeme bágle
a vydávame sa ďalej. Na smerovníku je podivne napísaný len 1 cieľ – Kohútov.
Prečo je to tak, zistíme čoskoro.

Nad Kurimkou cestou na Kohútov sú
prekrásne lúky, navyše voňavé a slnkom zaliate. V jednom páse lesa
medzi lúkami sa na nás vrhnú kuklorodky jelenie. To je také zvieratko, čo
vyzerá ako z gumy, podobá sa na pavúka alebo kliešťa. Má krídla, ale keď
sadne na človeka, zvykne ich zhodiť, akože „už som doma, tu ostanem“. Drží sa
ako kliešť, striasť sa nedá, musí sa len z človeka obrať. Cudzopasia na
jeleňoch, na človeka zatiaľ nezaútočila (tak píše literatúra).

Jergušovi sa strašne hnusia, upadá
skoro do paniky. Navyše mu na rukáve sedí jasnozelená tučná húsenia
a nechce sa pustiť. Keď ju Makovica doslova odtrháva nožičku po nožičke
z trička, púšťa z úst (či zo zadku? kto to rozozná?) zelenú tekutinu,
ktorá na tričku postupne hnedne...no ako v horore. Cupitáme ďalej do lesa
na Kohútov. Oproti nám spoza zákruty vybehne havo a za ním sa
o chvíľu objaví SNPčkárka – mladá baba s batohom, že ju spod neho ani
nevidieť...vraj viete, 25 kíl, veci pre mňa a aj pre psa. Dáva cenné rady
ohľadom prechodu Nízkych Tatier a už aj pokračuje s úsmevom ďalej.

Krátko nato nám nos pošteklí vôňa
glutamanu. Za zákrutou sedia pri chodníku na zemi okolo variča chalan
s kočkou a hypnotizujú variace sa Amore Mio. Sú to ďalší dvaja, ktorí
prišli v nedeľu popoludní na Duklu texíkom, aby mohli spať pod lietadloma
a štartovali tesne pred nami. Spali na Čiernej hore v útulni.
Zaželáme dobrú chuť a pokračujeme ďalej.

Na Kohútove je to jedna džungľa
a sto rokov neobnovovaná značka. Už nám začína byť jasné, prečo bol na
smerovke len Kohútov – tu sa končí región Svidnícky a začína ten
bardejovský. Ako zistíme onedlho, Svidník už nie je strašiakom, ako bývalo,
katastrofa začína v Bardejove a pokračuje až na Čergov. Fotíme si
značkárske pikošky – ako suchá kôra aj so značkou olúpaná a ležiaca pod
stromom, úlomok kôry so značkou zastrčený do zlomeného stromčeka, aby sme mali
aspoň nejakú orientáciu. Dávame veľký pozor, ale nakoniec aj tak kufrujeme.
Zabratí do rozhovoru to zistíme až po 500 m prudkého klesania. Vracať sa nám
nechce, navigácia ukazuje, že ideme paralelne a vyjdeme na cestu nad
Andrejovou. Je to skutočne tak, širokou lesnou cestou sa dostávame na asfaltku
a vraciame sa kúsok späť k prameňu. Je tu aj altánok a aj
legálny odpadový kôš, tak sa rozkempujeme. Varíme guľášoú polievku
a tortellini – prvý pokus, ktorý vylepšujeme kockami syra
a slaninkou. Je to mňam a zo 125 g, na ktorých uvarenie treba len 0,3
l vody sa najeme obaja (strojnásobili svoj objem). Ešte čaj z materinej
dúšky nazbieranej cestou, ako dezert Snikers (Jerguš poznamenáva... „nemám rád
Snikers“....a ja na to: “tak ho nechaj na stole, zjem“... ale na stole nič
neostalo....). Umývanie riadu, kompletná hygiena v pramenitej vode
a môžeme sa vybrať hľadať nocľah.

Dedina Andrejová je ako vymretá, nikde
nikoho. Až neskôr zistíme, že bola omša a všetci boli asi v kostole.
V jednom dome vykrikujú deti, tak nájdeme dospelého a naberáme si
vodu. Vychádzame na lúku nad dedinou. Vyberám miesto, kde bude asi ráno slnko
najskôr, ale jeden hyperkatívny domorodec nás posiela na horný koniec lúky, že
tam vždy táboria pútnici. Ani neviem prečo, poslúchame – samozrejme ráno
zisťujeme, že sem teda ráno slnko nezasvieti, aby vysušilo stan. Až keď sme si
umyli zuby, zistili sme, že neďaleko je krásna divá čerešňa. To nič, ojeme ju
ráno.

Večer z lesa počuť brechajúce
srnce a niečo medzi ručaním jeleňov a bučaním kráv....najkrajší je
ale vtáčik, ktorý nám spieva na dobrú noc rovno nad stanom. Neúnavne ťahá do
najvyšších tónov a potom klokotaním klesá hlasom nadol. Nevieme, ako dlho
spieval, lebo sme zaspali skôr ako prestal. Podľa internetu to bol asi
slávik.....

Deň 6, 4.7.

No, nebolo to veľmi dobré spanie. Budila
som sa na hrboľ, ktorý ma kluval do chrbta. Vstávame opäť o 6.00. Je
brutálna rosa a sme tu v tieni, takže raňajkujeme sediac v stane
s nohami vyloženými von do vibramiek. Potom pobalíme a prenášame stan
na slnko a o chvíľu je suchý. Vyrážame o 8:10 a hneď aj
zisťujeme, že sme v okrese Bardejov – kufrujeme. Z lúky pokračujú 2
cesty, ani na jednej značka. Ideme teda intuitívne doprava do stúpania. Bez navigáce
by sme asi boli stratení,. Ako sme to vlastne chodili, keď boli mapy len
v mierke 1:100 000? Asi by sme sa mali obdivovať, že sme to vôbec prežili.
Nakoniec trafíme vysokou trávou do Zborova a nezmyselne zachádzame až na
horný koniec dediny a potom celú dedinu prechádzame nadol asfaltkou –
nabudúce už len cez hrad, poznávanie cigánskej osady si môžeme odpustiť
a ak nám netreba obchod, niet tam pre čo ísť. Nakupujeme jogurt
a ovocie, aby sme žili zdravo a vydávame sa na cestu na Maguru. Aj na
ceste sa nám značka skrýva, a odbočku nachádzame len náhodou. Krátka pauza
v tieni, konzumujeme zdravé potraviny a odľahčujeme batohom. Čaká nás
Stebnícka Magura. Lesná cesta sa mení na lesné blatko, blatisko po členky,
potôčik tečúci po chodníku, prekážkovú dráhu a všetko to mizerne značené.
Ale triafame až na serpentíny pod vrcholom a nakoniec aj na vrchol. Ako sa
hovorí na východe, - NIČ tam nie je – teda nič, prečo si môžeme povedať, že
oplatilo sa sem vyštverať – dva altánky s lavičkami v tieni
a zdá sa nám, že v najväčšom prievane,. 2 lavičky na slnku priamo pod
vysielačom, plot, múr, modrá brána, ktorú si pamätám spred 34 rokov..... Výhľad
nulový, len stromy naokolo. Smutne pozeráme na vysielač nad nami – to by bolo,
taká jedna turistom prístupná plošina......

Prichádza nejaký biker, ktorý sa
chystá dolu do Zborova – dobrosrdečne ho od toho odhovárame. Podriemkame na
slniečku a o 2-hej sa vydávame na cestu nadol. Chceme nájsť pramene
na Troch studničkách a altánky na Čerešni – tam sme chceli pôvodne spať,
ale je jasné, že dnes určite prídeme ďalej. Nachádzame Tri studničky – areál
bol kedysi ozaj pekný, ale vo večnom tieni lesa rýchlo podlieha zubu času.
Z 3 studničiek tečú už len 2, altánok čochvíľa spadne a kamenná stena
chrániaca ohnisko ešte zatiaľ drží. Tri studničky nám ale boli osudné. Akosi
podvedome sme sa vybrali ďalej cestou nadol a až po vyše kilometri sme
zistili, že asi nedobre....navigácia ale hovorí, že prídeme do kúpeľov, len
minieme Čerešňu....chce sa nám vracať hore stupákom? NECHCE!!!!  O chvíľu sme pri kúpalisku a hneď
nato v kúpeľoch. Fotím sa pri Sisi, ale Jerguš nechce. „Tu som sa
s mamou fotil už 100x, nechcem“. Motkáme sa po kúpeľoch, kupujeme oblátky
6 druhov, tetuška nám ich dáva do krabice, aby sme z nich v batohu
neurobili strúhanku – bude to večerný a ranný dezert k čaju. Pečiatku
nám do záznamníka dajú až na pošte a potom zasadneme v pizzerii. Idem
do sandál a vibramky nechávam vetrať na slniečku pri nefunkčnej fontáne.
Varia našťastie aj iné veci ako pizzu, tak si dáme grilovaný hermelín, brusnice
a opekané zemiačky. Najedení do popuku a odpočinutí pokračujeme ďalej
smer Bardejov. Vody máme plno, takže na studničke pri ceste (tečie výdatne)
nenaberáme. Na vrchole stúpania vychádzame na lúku. Pod nami Bardejov a na
pravom okraji nová rozhľadňa aj s altánkom. Páči sa mi to tu na spanie,
ale Jerguš krúti nosom. Nové sršnie hniezdo pod strechou vežičky teda rozhodne,
že ideme ďalej. Na malej lúčke pred chatkou by sme radi zastanovali, ale
nakoniec sa presúvame na pokosenú lúku za pás stromov – tam budeme na slniečku
od rána....Staviame stan, pod ktorý nahrniem kopu sena, dnes ma nebude žiadny
hrboľ kluvať do chrbta. Ešte čajík a oplátky (zjedli sme len polovicu,
druhá bude na ráno) a už sa aj chystáme na noc. Nad nami ešte kráka
krkavec a spoza pásu stromov dolieha k nám zábava mladých ľudí
v improvizovanom altánku. Ten hluk vôbec nevadí srncovi popásajúcenu sa
v záhrade. Keď sa však pri stane pohnem, prestrašene zabrechá
a vysokými skokmi mi zmizne z očí.

Deň 7, 5.7.

Po polnočnom budíčku, ktorý nám
urobili rozchádzajúci sa mulatujúci mládežníci, sme spali ako v oleji až
do 6:15. Otvoríme stan a...ups. zasa sme ho postavili na opačnom konci lúky.
Pre vysoké stromy na nás ešte nesvieti. Tak postavím vodu na čaj
a expresne stiahnem tropiko, kým je Jerguš ešte v spacáku. Na
slnečnom mieste ho prevesím cez konár stromu a o chvíľu je stan
suchý. Dávame raňajky aj s dezertom – oblátky napriek škatuli
a alobalu mierne zvlhli, ale chutili nám aj tak. Mali sme síce 6 rôznych chutí,
ale konštatujeme, že plnka je úplne rovnaká, len esencia do nej nakvapkaná, je
iná....

O 7:45 (zlepšili sme sa oproti
včerajšku o 25 min.) nahadzujeme batohy, rozhŕňame späť kopu sena,
v ktorej sa nám spalo ako v oleji a vyrážame do sviatočného
Bardejova. Vilkovou štvrťou (a vraj na východe nič nie je, tam sú vám krásne
domčeky...) sa dostávame na stanicu. Do záznamníka pribudne krásna pečiatka
s vláčikom, do batoha keksík a mandarínka – žijeme zdravo.

Na námestí nejaký zúfalec megafónom
organizuje skupinku asi 30 detí. Keby poriadne zakričal, malo by to asi lepší
efekt. Dávame sa fotiť – máme tradičné foto – pol obrázku dlažba pred nami,
potom my a radnica za nami tak do štvrtiny...ale dlažbu máme
zdokumentovanú dokonale....

Treba nám ešte vodu, nechávame si to
na benzínku na konci mesta – chyba lávky, benzínka je zrušená a pred
panelákmi akosi nikoho nevdieť. Zhodnotíme, čo máme a konštatujeme, že
s tým politrom na osobu do Miháľova dôjdeme. Šliapeme hore kopcom, značka
sem-tam mizne, tak sa spoliehame na navigáciu. Opúšťame cestu a vyliezame
na kopec krížom cez lúku po chodníku ako velí mapa v mobile. Až pri hoteli
Bellevue vidíme smerovník, ktorý ukazuje úplne opačným smerom, značku asi preložili,
aby šla okolo hotela a naháňala zákazníkov putujúcich po SNP. Nás teda
nenahnali. V Miháľove sa snažíme dobíjať baterku a berieme vodu. Môj
telefón ale štrajkuje a od použitia power-banky a prehriatia sa
nemieni dobíjať. Po polhodinke pauzy v tieni pokračujeme strmým padákom
cez dedinu, plynule prechádzame na poľno-lesnú cestu. Lemujú ju čerešne
s úžasne sladkými plodmi. Občas jednu zobneme, kým si Jerguš nevšimne
jeden nedávno zlomený strom. To vám sú hody. Okrem do brucha naoberáme aj plný
plecháčik a vyjedaním si krátime nekonečnú asfaltku do Kľušovskej Zábavy
(smiešny názov dediny, ale aspoň sa tam stále zabávajú) a potom stupákom
do Hervartova. Chceme stihnúť dedinčanov ešte pred slávnostným obedom, aby sme
si mohli doplniť vodu a energiu, tak šviháme a stíhame do 11.45 prísť
ku kostolu. Práve sa chystá prehliadka kostola aj s výkladom, tak sa
pridávame. V chládku sa dobre sedí, je to zaujímavé, ale stratili sme
ďalšiu polhodinu. V altánku si varíme obed a tetuške v susedstve
dávame nabíjať telefóny. Okolo jednej začínajú prichádzať miestni chlapi
v turistickom vystrojení. Už sme sa zľakli, že sme ich tak veľmi
inšpirovali, ale nie, idú na púť do Levoče, vraj tradične už možno 15-ty rok.
Je medzi nimi aj jeden 11-ročný chlapec. Pred 2-hou odchádzajú aj
s požehnaním manželiek, detí, svokier a zvonením zvonov. Tak rýchlo
odchádzame aj my, aby sme si mohli časť zvonenia zvonov prisvojiť. Výstup na
Žobrák vôbec nie je taký ťažký, ako sme sa ho obávali, až na to blato
a chýbajúce značenie (už sme si v Bardejovskom regióne na to zvykli)
a štvorkolkárov, dokonca aj 1 terénne auto.

Útulňa na Žobráku je super, vyhliadka
tiež, ale najgeniálnejšie sú tie čalúnené kreslá na najvrchnejšom podlaží
rozhľadne. Tak si užívame kávenkovú pauzu v mäkkom a s krásnym
výhľadom.

Nie je ani pol 4-tej, tak sa
rozhodujeme potiahnuť to na Drinu. Akosi som si to ale poriadne vopred
nepreštudovala a tak len ideme a ideme a ideme. Pomiešanie
smerov pred a za Chochuľkou spôsobilo, že ideme viac, ako sme pôvodne
chceli až na vrchol Čergova, ale je tu krásne, jedna lúčka krajšia ako druhá
a začínajú už aj čučky. Proti zapadajúcemu slnku nie je ľahké nájsť vstup
do lesa, tak chvíľu blúdime. Nakoniec sa ten priesek v lese pred nami
objaví, akoby vyrástol zo zeme. 50 metrov a sme v rozprávke. Malej na
bok nachýlenej chatke chýba už len stračia nôžka a na strome vedľa by mala
sedieť sova alebo čierna mačka. Drina má už najlepšie časy za sebou, veď podľa
kníh návštev tu stojí už minimálne 35 rokov. Prične sú naklonení jedným smerom,
stôl a lavice tým druhým. Je tu ale čisto a poriadok. Miesta pre 2
ajajaj. Ešte nájsť vodu – mal by k nej viesť chodníček doprava. Nachádzame
ho a aj studničku prikrytú plechom, aby do nej nepadalo lístie. Zišiel by
sa jej domček a utesnenie odtoku, potom by mohla mať aj rúrku. Páchame
teda dôkladnú hygienu a varíme- najprv polievku a potom tortellini,
ktoré sa veľmi osvedčili. S plnými bruchami sedíme na terase a odrazu
sa rozosmejem, až sa za brucho chytám. Jerguš sa spýtavo na mňa pozrie a ja
len ukazujem prstom rovno pred seba a smejem sa ďalej – na zábradlí je
bielymi písmenami napísané – „voda po chodníčku“ a veľká šípka. Navyše, na
zábradlí okolo chodníka pod útulňou je z brezových konárikov pribitý nápis
veľkosti asi pol metra – VODA..... šípka.

Sme v strmom svahu obrátenom na
JZ a v hustom lese, ale aj tak sem prenikajú posledné lúče slnka.
Sfarbujú kmene smrekov do žlta, oranžova a nakoniec tmavofialova. Škoda,
že som omylom nevymenila v starm foťáku mlú kartu a už nemám miesto
na ďalšie fotky. V lese sa zobúdza nožný život. Milióny osičiek pomaly
prestávajú bzučať a na streche počujeme cup-cup-cup. Pohľad do útulne
a z police na nás čučí malé sivé zvieratko s obrovskými ušami –
plch záhradný (on má len také meno, ale žije v lese). Keď vojdeme dnu my,
obratne opustí bojisko, prebehne na okraj strechy a obratne preskočí na
najbližší kmeň stromu. Podnikáme teda bezpečnostné opatrenia a jedlo
putuje do igelitky zaviazanej povrázkom a zavesenej na klinci
z povaly. Už sa „tešíme“, ako sa v noci nevyspíme. Ale bol slušný,
nechal nás spať až do 2-hej. Potom začal šramotiť. Použila som však osvedčený
prostriedok – zapla som čelovku na najslabší výkon a nechala svietiť –
neodvážil sa. O 4-tej sa aj tak začalo brieždiť.

Deň 8, 6.7.

Okienôčka chaty na juh znamenajú, že
slnko nás budiť nebude. Aj tak sme vstali pred 6-tou. Počas varenia čaju
a vločiek (treba odľahčiť batoh) je chodenie a balenie zakázané, lebo
sa celá podlaha trasie a hrozí katastrofa. Tak sa nám to posedenie
a balenie predlžuje, až odrazu vidíme, že slniečko už nakúka aj do nášho
rozprávkového lesa. Kmene stromov dostávajú krásnu ružovkastú farbu. Rýchlo
dobalíme, upraceme stôl, pozametáme a už aj šliapeme hore priesekom. Na nohách
návleky, veď na tráve bude brutal rosa – nebola. Tak sa na vrchole Čergova
pekne odstrojujeme a tu Jerguš zistí, že mu botaska pýta papať.
A potom odrazu aj druhá pýta papať. S hrôzou na ňu čučí
a a konštatuje...ona sa pára, treba zašiť, ale ešte sú v záruke.
Aj tá druhá, to bude asi dizajnová chyba. Tak toto vyhlásenie musel vysvetliť –
vraj dizajnovo to navrhli nesprávne a nie je to v mieste spoja
dostatočne odolné. Zasa som múdrejšia.

Na chate Čergov sme dnes asi prví
návštevníci. Dávame si birel a hneď sa nám šliape ostošesť – veď prečo
nie, je to temer stále dolu kopcom. Len maliny a čučky pri chodníku nás
občas brzdia. Sme už asi v regióne Prešovských značkárov, odrazu ich vidieť
všade, ale aj tak ideme radšej aj podľa navigácie....a preto aj ideme mimo
novej značky, ktorú zrejme nedávno presmerovali. Najviac si monotónne klesanie
užívame nad Hradiskom, kde sú krásne lúky, posedy a senníky a úžasný
výhľad. Nad dedinou opäť ideme mimo značky, ale už sa nie je kde stratiť. Popod
kostol sa dostávame do dediny.

Od Hradiska je to už len brutálna
asfaltka. Chcem si uľahčiť a vyzúvam vibramy, že pôjdem naboso. Vydržím
ale len pár metrov, asfalt je prílš rozbity. Musím si obuť sandále, naboso to
nejde.

V poludňajšej horúčave dobre
padne nanuk a stíhame aj kofolu rovno do fľaše, ktorú cuckáme po ceste
v autobuse.

Cesta trvá vyše hodiny , autobus sa
trajdá cez všetky okololežiace dediny. Nie je sa ale kam ponáhľať, na vláčik
ešte počkáme polhodinku a pred 3-ťou sme doma.

Dnes to bol diétny deň, ale aspoň je
dosť času na pranie a nákup nových botasiek. Úsek Terňa – Košice už máme
nadbehnutý.