kategórie:
Názov: Cesta hrdinov SNP - časť 4
Dňa: 30.07.2018 - 01.08.2018
Účastníci: Makovica
Hostia:

Popis akcie: 

Jergušova labka ešte nie je celkom OK, ale už to čoskoro bude. Tak teda potiahneme ešte kúsok za Donovalmi. Táto etapa bola poznačená stretnutiami s dobrými ľuďmi - toľko pozitívnych zážitkov naraz - to sa často nestáva. 

 Makovica pokračuje tam, kde skončila - v sedle nad obcou Sklenné, dobrá voľba, lebo tam chodí vlak. Trasa vedie cez 4 pohoria - na Skleniarskych lúkach Kremnické vrchy, potom Žiar, za Vríckym sedlom vchádzame do Malej Fatry a na Fačkovskom sedle vchádzame do Strážovských vrchov. Je teplo, horúco, mozog sa topí, ale trasa vedie takou nádhernou prírodou, že to človek ani nevníma. A ešte k tomu Čičmany, výhľad na Kľak zo všetkých uhlov a nadmorských výšok, skoro západ slnka na Strážove a exotický nocľah v Zliechove. Na záver ešte ikonický Vápeč a pravá letná búrka pri zostupe - ako rýchlo sme zmokli, tak rýchlo aj schneme v tej horúčace, keď s nám asfalt v Hornej Porube schne doslova pred očami. Veľa stretnutí s SNPčkármi v oboch smeroch.

Tu sú fotky a pod nimi opäť celý príbeh.

 

Deň 18 - 30.7.2018

Ráno v KE o 3:30 je tak
teplo, že nepotrebujem bundu, cupitám na stanicu len v kraťasoch
a tričku. Táto etapa bude plná dobrých ľudí, o tom ale ešte netuším.

Vo vlaku ide klíma naplno – zima ako
v polepšovni. Sťahujem sa z otvoreného vozňa (wifi potrebovať
nebudem) do kupé, ale nie je to oveľa lepšie, len menší prievan. Obliekam bundu
a balím sa do vetrovky. Vo Vrútkach konečne vystupujem do tepla.
Starý vláčik smer Horná Štubňa už klimatizáciou nehrozí. So mnou nastupuje divná
babenka, len tak z nej sršia dojmy a musí sa pochváliť, že bola práve
na Gerlachu. Potom vyzvedá, ako sa robí SNP, kde sa treba registrovať, koľko sa
platí (kam ide, číta na mojom tričku). Dosť ťažko chápe, že podstatné je hodiť
batoh na chrbát a vydať sa na cestu. To je všetko. Registráciu netreba
a účastnícky poplatok sa neplatí.

V Hornej Štubni prestupujem do
osobáčika na Prievidzu. CG-tranzit mi ho pri plánovaní neponúkol, tak nemám
lístok. Teta sprievodkyňa však konštatuje, že som od Košíc už zaplatila dosť
a že taký kúsok sa môžem zviesť aj zadarmo, lebo veď aha, o chvíľu
sme tam, to by som už ani nestihla lístok vydať – dobrý človek č. 1

Som v Sklenom. Scupitám dolu na
cestu na autobusovú zastávku. Bus na horný koniec ide viac ako o hodinu.
Nechce sa mi, ale vydávam sa hore dedinou pešo a rozhodnem sa stopovať.
Hneď druhé auto mi zastaví. Bačik ide do obchodu vrátiť fľaše. Keď počuje, kam
idem, vyvezie ma aj tie zvyšné 2 kilometre na horný koniec – dobrý človek č. 2.

Doberám vodu, chlapi na stavbe
odpúšťajú hadicu, vraj, nech nie je teplá. Stúpajúc hore poľnou cestou
k červenej dumám, že dnes to bude asi taký deň do počtu, asi ma nič také
veľmi zaujímavé nečaká. Je to ale veľký omyl. Na SNPčke nie je ani jeden meter
len do počtu. Malebné lúky a lesíky, vlnovka ma vedie od výhľadu
k výhľadu. Naľavo Ponitrie s Prievidzou a Bojnickým zámkom,
ktorý sa dá jasne rozoznať. Napravo Turiec lemovaný sprava Veľkou a zľava
Malou Fatrou. Prichádzam na Jalovské lazy s neuveriteľne zelenou trávou,
neodmysliteľným zeleným vagónom (ktorý som si zabudla odfotiť). Chaty sú krásne
udržiavané, ale je pondelok, je tu ľudoprázdno. Vodu ešte mám, tak prameň
nehľadám.

Na Chrenovských lazoch (videla som tam
len 1 dom) vyzúvam vibramy na povinnú pauzu a dávam desiatu. Dojedám
prebytky z domu – melón, broskyne, banán, čím poriadne odľahčujem batohu.
Ďalej je terén podobný – hore - dolu, do lesa a na lúku. Pred sedlom Žiare
je poľovnícka chata i s prameňom. Výhľad, ktorý sľubovala pozícia chaty na
mape, sa ale nekoná. Pri chate je krytý prístrešok, aj skoro celkom uzavretá
veranda.

Konečne prechádzam ponad Čertovu
dolinu a začínam stúpať na Vyšehrad. Je horúco, dusno, obloha oceľovosivá
a kdesi na Kremničákoch dudre búrka. Zdá sa, že sa blíži. Má na výber 360
stupňov, kam sa vydať, prečo ale vybrala azimut rovno na mňa, to ozaj netuším.
Trochu nervózne sa ponáhľam hore. Dlho sa nezdržím, výhľad je celkom pekný, ale
nie taký ostrý, aby bolo treba dlho stáť a obdivovať. Radšej idem dolu do
bezpečia. Pod Vyšehradom stretávam manželský pár SNPčkárov Katku a Vlada.
Chvíľku pokecáme a netušíme, že sa ešte stretneme a naše vzťahy sa
výrazne zblížia. Do sedla klesám lúkami okolo nekonečných ohradníkov. Ku cti
majiteľom slúži, že zabezpečili osmerovkovanie obchádzky.

Vo Vyšehradskom sedle chvíľku posedím,
doplním kalórie. Pri pohľade na nebo nad Vyšehradom radšej vyrazím. Líznu ma
okrajové kvapky dažďa a dúfam, že to je na dnes všetko. Blížim sa
k Hadvige, dôležitému bodu s prameňom. V klesaní k odbočke
k bývalej osade nemeckého obyvateľstva začína výdatne pršať a sem-tam
zahrmí. Zabehnem pod husté stromy, nahodím pončo a naň ešte tenký
pršiplášť, nech mi opäť neprší za krk. Darmo, hustý smrek je najlepší
pršiplášť, som temer suchá. Neďaleko mňa na lúčke sa pokojne pasie srnček
Parožtek. Nevyrušuje ho ani lejak, ani blesky-hromy, len občas prežívajúc
zdvihne hlavu a skúmavo pozerá mojim smerom. Keď sa pod váhou batohu
silnejšie pomrvím, znechutene pomaly odíde do lesa. Zas ho niekto vyrušil pri
olovrante. Prestáva pršať a ja som za 20 minút lejaku skoro nezmokla.
Opatrne sa cez vysokú horskú trávu vrátim na cestu a pokračujem
v klesaní a vzápätí prudko stúpam. Jastrím očami, aby som neprebehla
odbočku ku prameňu. Až za smerovníkom Hadviga je tabuľka s nápisom voda 5
min. Idem doplniť. Pri prameni je domček ako z rozprávky. Na dvorčeku sú 2
ľudkovia. Zdravím a idem si nabrať vodu. Napadne mi, že aj urobiť hygienu
by bolo vhodné. Je len 5 hodín, ešte kúsok potiahnem, ale voda ďalej už nie je.
Keď sa práve obliekam po sprche nad rozbaleným batohom, začne opäť pršať.
Vbehnem k tetuške (ujko už odišiel), či si môžem u nej pod strechou
aspoň zbaliť, nech celá nezmoknem.

Tak som sa ukryla na chvíľku, ktorá
trvala do nasledujúceho rána. Danica, ako som sa dozvedela, tu zveľaďuje
chatičku už niekoľko rokov. Žije úzko s prírodou, pozná okolité medvede,
ducha pani Hadvigy, aj ďalších ľudí, ktorí tu žili. Vidí bytostičky (ako ich
ona volá) a počuje hlas Boha. Predebatovali sme celý dážď až do zotmenia.
Ustlala mi na molitane na 1. poschodí, ona aj so svojim psom spala na 2.
poschodí so zdôvodnením, že strašne chrápu – bolo počuť.

Ráno pri odchode ma objala
a povedala:

„Ďakujem, že mi ťa sem pánboh poslal,
dala si mi toľko energie. Už som bola nejaká zdochnutá, ale teraz jej mám
plno“. – dobrý človek č. 3

Rado sa stalo, ja jej mám našťastie
aktuálne na rozdávanie. Opäť sa potvrdilo, že rozdávaj dobro a ono sa ti
vráti. 

Deň 19 - 31.7.2018

Ráno vstávam o 5.30. Moja
hostiteľka ešte drieme na 2. poschodí. Keď končím balenie a hygienu,.
veselo ma s cigaretou v ruke pozdraví z okienka pod štítom
strechy.

O 6:00 spoločný bylinkový čaj
a ľahké raňajky, aby som o 6:45 mohla vyraziť. Ide sa mi výborne.
Obloha je po včerajších dažďoch vyzametaná na modro. Prechádzam najprv cez
Masliakovo a potom cez Bedľovo. Hore a dolu, míňam miesto, kde by
mali byť žľaby s vodou, ani sa ich nesnažím nájsť, nabrala som na Hadvige
vraj zázračnú energeticky nabitú vodu doplna.

Prechádzam po úzkom hrebienku strmo sa
zvažujúcom nadol doprava i doľava, dvíha sa a klesá – je ako most
medzi Turcom a Ponitrím. Som na ceste len 2. deň a vo Vríckom sedle
vstupujem do 3. pohoria (Kremnické vrchy, Žiar a teraz to bude na chvíľku
Malá Fatra). V sedle sú odstavené kamión a nejaký cestný mechanizmus.
Ich posádky si odskočili odľahčiť sa a odľahčujú aj lesu od masliakov
a iných húb. Pokračujem neustále hore a dolu, lúky striedajú lesíky.
Slnko pečie ako v Grécku, ešteže fúka poriadny vietor a osušuje pot.
Pod Vraňou skalou sú válovy, rúrou do nich priteká silný prameň. Využívam to
a dávam si očistný a osviežujúci kúpeľ. Najmä nohám vo vibramkách
dobre padne.

Cesta sa dosť vlečie, nedajbože dôjsť.

Konečne sa mi objavuje pred očami
chata na Starých cestách. Odbočku k prameňu Nitry ignorujem a pokračujem
priamo na salaš vo Fačkovskom sedle. Objednávam si kapustnicu a zbehnem sa
prezuť. Nohy idú aspoň na hodinu do sandál a vibramy na slnko pod terasu.
Myslela som, že tu budem vegetiť aspoň 2 hodiny, ale akosi sa mi nežiada.
Dopíšem si denník za včera a poberám sa na horný koniec lúky pod vleky.
Tam sa ešte na chvíľku natiahnem a dumám, čo ďalej. Asi si nájdem nejaký
nocľah v lyžiarskom areáli nad Čičmanmi.

Stúpanie hore zjazdovkou ani nie je také
nekonečné. Na vrchole mi tabuľka oznamuje, že vstupujem do Strážovských vrchov,
teda dnes už 4. pohorie. Tu sa začína nekonečný príbeh. Čas na smerovníku Čelo
– Čičmany 2:00 hod ma dostane do kolien. To samozrejme ešte netuším, že to bude
cez 2 prudké kopce po slnkom rozpálených lúkach. Práve, keď vchádzam do lesíka,
začína pršať. Kým si premyslím, či vytiahnem pršiplášť, je po daždi. Opäť je
pekelne horúco a k tomu aj vlhko. Jediné vzrúšo je lišaj kolibríkový
poletujúci okolo rozkvitnutých bodliakov, ktorého sa mi konečne podarilo celkom
slušne odfotiť. Muselo to vyzerať komicky, ako som pobehovala za ním od
bodliaka k bodliaku s batožiskom na chrbte.

Pri ceste na mňa hľadí z prachu
kameň v tvare srdca – hneď mám lepšiu náladu a spätný pohľad na Kľak
za mnou, to je už úplná Nirvána.

Konečne posledný padák dlhánskou
lúkou. Dolu v sedle stoja 4 obrovské lipy obkolesujúce už takmer celkom
ukrytý kríž. Z kopca oproti sa šinú 2 postavy s obrovskými batohmi –
skoro odpadnem...vari tam pôjdem? Ale všetko sa vysvetlí. V sedle pri
kríži sa stretávajú 2 červené a chlapci z Podunajska sa trošku
pomýlili. Sú dosť zničení, dnes prišli len zo Zliechova, čo je žalostne málo. Nohy
plné pľuzgierov, nevhodné botasky a žiadna obuv na prezutie. Čakajú ešte
na dvoch parťákov, ktorí asi budú na tom ešte horšie. Idem opäť do sandál,
pokecáme. Oznamujú mi, že cestou bude čoskoro kopa sliviek, ale že je to
ťažké....

Ešte 20 minút po šotoline, prechádzam
cez lyžiarske stredisko a vytipujem si niekoľko prístreškov na prespanie.
Tesne pred 4-tou stíham ešte obchod. Kupujem si jogurt a džús. Ovocie
nemajú. Celé Čičmany sa maľujú, v každom maľovanom domčeku je rebrík a
piksle s farbou, štetce. O 2 týždne tu máme maratón.

V penzióne cesnačka a birel.
Píšem denník a dopisuje mi pero. Bežím späť do obchodu, ale je už zavreté.
Tak mi aspoň čašníčka požičia, nech môžem dopísať. Zajtra v Zliechove
kúpim – hádam.

Dumám, čo s načatým dňom. Je pred
6-tou a zotmie sa tak o 3 hodiny. Na Strážov je to 1:30, prenocujem
hore, západ, či východ slnka bude určite nádherný. Hádam nezmoknem a hádam
ma nezožerie maco, veď načo by chodil hore na skalu. Pobalím a vyrážam. Rodinky
sediace v záhradke penziónu na mňa čudne pokukujú. Kúsok za Čičmanmi pri
pripojení  na hlavnú cestu mi zastaví
kočka v honosnom snehobielom vygľančenom fáre. Vraj zveziem Vás aspoň po
asfaltke, na Devín ešte ďaleko. Je neoblomná, tak nastupujem. Je rodená Zliechovčanka,
tak sa vyzná. Vysadzuje ma presne po kilometri na odbočke na lesnú cestu
a ešte mi dá aj pero.

Les je celkom tichý, až strašidelne,
tak si nahlas počítam kroky a s hrôzou zistím, že v takomto
stúpaní je mojich 100 krokov len 50 metrov. Prudké stúpanie na lúku pod
Strážovom teda trvá presne 1463 krokov. O 19:15 som hore.

Pijem džús a jem jogurt – nebíčko
v papuľke, nič lepšie som si kúpiť nemohla. Slnko je ešte vysoko
a fučí ako besné. Na skale sa nebude dať spať bez stanu a ten niet kam
postaviť. Zájdem medzi stromy, či nenájdem nejaké miestočko – našla som –
mínové pole. Celý vrchol je do vzdialenosti 50-80 metrov označkovaný pobytom
človeka. Čo teraz? Je 19:30, kým slnko v tejto výške zapadne, potrvá ešte
2 hodiny. Do Zliechova je to okolo 2 hodín, tak prečo nie. Zrýchleným modom
zbieham do dediny, o 20:10 zdravím prvého ujčoka v dedine. Ešte predtým
ale stretávam čudnú dvojicu – Slováčisko korpulentných rozmerov s dlhou
bradou a batožiskom hodným himalájskeho šerpu a pár krokov pred ním
kráča šťúply človek, evidentne z arabského sveta s mobilom
v ruke, akoby s niekým četoval.... nie sú zhovorčiví, vraj si idú
nájsť nocľah.

Ujčok ma posiela do krčmy, lebo
o deviatej zavrú. Hľadám povestnú historickú krčmu, ale tú už zavreli. Je
tu len pekný zrub a milá krčmárka Majka. Navarí mi čaj do môjho 7-decového
plecháča, dokonca aj s medom. Nemá nič proti tomu, keď si u nej
urobím hygienu. Debatujeme, spomína štvoricu, čo ide slimačím tempom 12 km
denne. Pýtam sa na nejaký altánok, tak mi potichu poradí. Odchádzam aj s čajom
v ruke. Vyjdem po plechových schodoch priamo uprostred dediny, uložím sa,
zuby umyjem v lyžičke vody bez pasty. Je horúco, v spacáku sa nedá
byť, ale bez spacáku tiež nie, lebo brutálne fúka. Pes v susednom dvore
breše ako najatý a o 10tej sa zapne svetelná reklama predajne potravín
– wow, cítim sa ako v New Yorku, len nemám žalúzie, ktoré by som zatiahla.
Aspoň že to nebliká. Je polnoc a ešte nespím, stále ma z hladiny alfa
niečo vráti späť.

Deň  20 - 1.8.2018

Budík mám nastavený na 5:00, aby som
stihla potichu vykĺznuť, kým sa začnú po dedine trúsiť ľudia. O 4:30 ma
zobudí desný rachot – to mi práve popod posteľ preletel prvý ranný autobus.
Rýchlo pobalím a o 5:10 odchádzam. V bytovkách smerom
k hospodárskemu dvoru je už pár ľudí hore. Slnko ešte nevyšlo a na
teplomere na družstve je o 5:15 presne 18 stupňov. Nečudo, že mi je už
teraz horúco.

Vychádzam dobré 2 km nad dedinu
a slnko ešte stále nevyhuplo spoza Strážova. Veľa mu už ale nechýba, tak
si nájdem vhodné miesto pri betónovom stĺpe, na ktorý sa dá oprieť foťák
a počkám si na východ asi 5 minút. Ďalej ide cesta pasienkami, fotím hru
dlhých ranných tieňov. Obrovské valce sena rozhádzané na lúke mi pripadajú ako kúsky
stavebnice nejakého obrieho mláďaťa (skoro ako keď sa hrá naša Barborka).

Pri samote Kršákovci niekto pekne
vyznačil cestu na novú panelku. Pri Lapšovcoch je smerovník aj so značkou
„Medveďom vstup zakázaný“ a pod ním pekná lavička. Ideálne miesto na
raňajky. Rozťahujem celtu, upratujem v batohu, varím čaj a vifonku.
V osade je aj voda na doplnenie, tak čo treba pútnikovi? Slnečné lúče
príjemne hrejú a okamžite sušia uterák po rannej hygiene.

Vyrazím a po 100 m zistím, že som
zle. Tak sa vraciam – moja chyba, nevšimla som si druhú cestu.  U Lapšovcov však skončila zaujímavá
cesta, odteraz až na Srvátkovú lúku to bude len šliapanie v nekonečných
zákrutách zvážnice bez výhľadov. Nasadím autopilota a rozmýšľam
o všeličom. Dobiehajú ma 2 mladí muži, zjavne s rovnakých cieľom ako
ja. Prihováram sa: „Zdravím rýchlu rotu“. Jeden je zjavne zhovorčivý
a druhý taký odľud, odbieha od nás asi 20 m dopredu a trucovito
šliape sám. Ten zhovorčivý odpovedá „akú rýchlu rotu, veď už pár minút vás
nevieme dobehnúť.“ Normálne ma to potešilo.

Ideme spolu – teda s tým
zhovorčivým, kecáme o zážitkoch. V poslednom stúpaní na Srvátkovú
lúku konštatujem, že už je čas obuť vibramy. Umývam nožičky, utieram dosucha,
čisté ponožky – hotový rituál. Cez Srvátkovú lúku prebehnem – je to pekné
miesto, altánky, ohniská, dokonca aj futbalové ihrisko tu majú. Plahočím sa
skalnatým terénom do sedla Palúch. Je horúco, tlak klesá, nebodaj sa nezopakuje
scenár spred 4 rokov, keď ma zo sedla zohnala búrka. Nie, teraz jej to
nedovolím. Švihom hore. Na vrchole sedia moji dvaja súputníci. Jeden sa široko
usmieva a druhý zazerá....Na vrchole si spomeniem na spolužiaka Ľuba,
prezývaného Kyslík a už viem, prečo tak o Vápeči básnil. Výhľad je
boží....Bezpečne rozoznávam Vršatecké bralá, Manín, Homôlku a Strážov.
Ostatné sú pre mňa žiaľ len „pekné kopce“. Peak Finder nezapínam, baterka už
kape.

Poberám sa nadol. Stretávame ocka so
synom len tak naľahko. Hovorím im „Nešla by som už hore, asi zaprší“. Smejú sa
vraj až keď my budeme dolu. Smola, o 5 minút padnú prvé kvapky
a potom sa spúšťa superkvalitný letný lejak našťastie bez hromov.

Leje, až kým neprídeme do dediny. Na
zastávke zisťujem, že mi o 8 minút odišiel autobus – moja chyba, mala som
sa pozrieť do papiera, kde som mala busy vypísané.

Trošku plienime obchod, medzitým úplne
prestane pršať a je o chvíľu je rovnakých 300 stupňov ako pred
hodinou. Pri kostole prezúvam mokré vibramy, na čisté umyté nohy idú sandálky
a o jednej nastupujem do busu. Zo zastávky v Ilave pri nemocnici
je to na stanicu temer 15 minút. Okolo väznice skoro bežím, lebo sa na nás
ženie niečo hrmiace a tmavomodrosivé. S prvými kvapkami dažďa
dobieham na stanicu. Odteraz len čakám. Kupujem si lístok, kývam rýchliku,
ktorý žiaľ v Ilave nestojí, počkám polhodinu na osobák do Žiliny a tam
opäť čakám 1,5 hodiny na rýchlik. Ešteže stále funguje Pipi gril pred bývalým
Tescom – kurence sú rovnako socialisticky fantastické ako pred 20 rokmi. Aj
cena je rovnako historická – ¼ kuraťa za 1,50€. Nedostanete k tomu žiadne
syntetické dressingy a exotické omáčky, iba ak kyslé uhorky alebo baranie
rohy, ale tá kuracia chuť je jedinečná.

 

Vraciam sa do Košíc vyprať, vyzdvihnúť Jeruša a konečne Hurá na Tatry!!!!.