kategórie:
Názov: Cesta hrdinov SNP - časť 3
Dňa: 20.07.2018
Účastníci: Makovica
Hostia: Čajo - tiež pútnik z Prešova

Popis akcie: 

Ako Makovica Jergušovi sľúbila, tak urobila - Nízke Tatry vynechávame, počkajú nás a presúva sa na Donovaly, odkiaľ opäť na pár dní pokračuje. 

Už na zastávke v Ružomberku sa dávame dokopy s ďalším pútnikom - Čajom z Prešova a na deň-dva pôjdeme spolu - poteší, keďže nás čaká "Medveďovo" a tam je lepšie byť vo väčšej grupe.  Spolu zdolávame dážď na Zvolene aj vyčasenie od Krížnou, nocľah na Kráľovej skale, skoré ranné stretnutie s mackom cestou na Malý Šturec. Tu sa lúčime a Makovica pokračuje ďalej sama brutálnym terénom Kremnických vrchov - ten geologický duch, čo toto modeloval, bol teda poriadne zlomyseľný, ale botanický škriatok nám k tomu pridal plantáže čučoriedok a zmiernil naše utrpenie z reliéfu terénu.

Nocľah v kláštore na Kremnických Baniach Makovicu zachránil od nočného zmoknutia, ale ranná lejavica cestou do Kunešova a cesta zmoknutými lúkami jej to pplne vynahradila. Vrcholom bol úžasný výhľad na Handlovú z Bralovej skaly - vedeli ste, že okolo Handlovej je tak pekne? Etapa končí na Skleniarskych lúkach - blíži sa rodinná dovolenka, takže treba sa púresunúť do Západných Tatier....žiadny oddych, gymnastika s bábätkom a terénne jazdy s kočíkom.

Tu sú fotky a pod nimi opäť kompletný príbeh.

 

Deň 15 - 20.7.2018

Sľúbila som Jergušovi, že
s Tatrami naňho počkám, kým sa mu labka zahojí. Tak ich teda preskočím
a pokračujem od Donovál.

Po krátkych pracovných povinnostiach
vyrážam opäť v piatok.

 

V RBK stojím na nástupišti č. 4,
prichádza chalan, či mladý muž (ale v mojom veku sú pre mňa už všetci len
chalani). Bezradne niečo hľadá. Pýtam sa – na Donovaly? Prikývne. SNPčka? Opäť
súhlasne. Na Fatru? Opäť – hurá, mám parťáka. Odvtedy sme svoji. Zisťujeme, že
z netu z live-sledovania sa už poznáme. Na Donovaloch povinná
pečiatka a už aj šliapeme strmo hore na Zvolen.

Je hmla a už-už to začne
kondenzovať. Aspoň nevidíme, kam nám treba až vyliezť. Stretávame nejaké
rodinky s drobcami. Asi to už vnútri nevedeli vydržať, vyviezli sa
lanovkou a teraz sa v tom blate kolektívne šmýkajú nadol. Na hrebeni
sa hmla začína zrážať, nie je to ale ešte na pršiplášť. Našťastie sa oblaky
čoskoro zdvíhajú a otvárajú sa nám aj prvé výhľady. Z komentov
ostatných pútnikov očakávame hororovú nudu pri preliezaní kopčekov, ale opak je
pravdou. Jahody, rôzne skalky, občasné obmedzené výhľady smerom na JV, ani sa
nenazdáme a sme na Veľkom Šturci.

Šliapeme ďalej a nevieme sa
dočkať, kedy konečne vylezieme z lesa. Na miestach, kde začínajú mať lúky
pomaly prevahu nad lesom, dokumentujeme súlad-nesúlad mapy a reality –
krásna červená chatička na mape versus ruina pri chodníku.

Konečne – otvára sa nám prvý pohľad na
Krížnu. Vysielač hore vyzerá ako raketa Majky z Gurunu. Z Rybovského
sedla je to už len 25 minút (podľa smerovníka 40) a sme hore. Výhľady sú
majestátne, snažíme sa identifikovať, čo vidíme, ale veľa toho nie je, už je to
iný kraj, nie náš rodný dôverne známy východ. Ja aspoň spoznávam kopce Veľkej
Fatry, ktorú sme prešli vlani a spolu identifikujeme hrebeň Nízkych Tatier
a Skalku v Kremnických vrchoch. Scupitáme na hotel, ubytujeme sa (za
13,50€) a dávame si teplú polievku a pivo/birel. Okolo chaty
vyrastajú stany, je ich možno už aj 10.

Vstávať chceme o 5.00, tak po
teplej sprche zaľahneme o 21.00, veď o 10-tej aj tak vypnú prúd. Ale
chyba lávky – okno našej izby č. 101 nepochopiteľne vedie do krytej verandy.
Vonku je zima ako v polepšovni, tak stanujúci sa stiahli do verandy.
Najprv vyhrávajú serenádu na gitare rovno pod našim oknom
a s nárastom promile sa zábava mení na pokrikovanie a baterkovú
šou. To už nevydržím, vyleziem von a snažím sa ich umravniť. Čuduj sa svete,
o 10 minút je ticho a o pol jednej môžeme konečne zaspať.

Čakala by som ale, že za 13,50 to za
mňa postráži prevádzkovateľ....

Deň 16 - 21.7.2018

Ráno budíky zvonia o 5:00. Každý
svojim tempom vykonávame nacvičené úkony a o 5:55 vyrážame. Oproti
včerajšiemu večeru je teplúčko, takže rovno v kraťasoch a tričkách.
Klesáme nekonečnou zvážnicou, pochutnávame si na jahodách. Prechádzame
ľavotočivou zákrutou po ceste zaliatej slnkom a tu zrazu pred nami
pochoduje po ceste čosi hnedé. „Aha, bernardín“, napadne mi ako prvé, ale kde
má pána takto skoro ráno. Odrazu bernardín otočí hlavu a je z neho
maco. Chudák, keď nás zazrel, či začul, či zacítil, ako sme sa objavili jemu za
pätami, tak sa zľakol.... zatrepal nožičkami ako v kreslenom filme
a plavnými skokmi vyletel horte svahom ako zmyslov zbavený.

„Zľakol si sa?“, pýtam sa Čaja.

„Nie, nestihol som“.

„Ani ja,“ odpovedám.

Z toho zážitku nás pochytila
akási eufória. Sme dojatí, šťastní, prekvapení i trochu šokovaní zároveň.
Bol to mladý maco, taký minuloročný, chudák, zľakol sa viac, než ja. Stretávame
2 SNPčkárov, šliapu nahor. V búde akurát vstávajú 3 bajkeri. Je to
smiešne, ale každému sa zverujeme s našim zážitkom a každému, okrem
nás, naskakuje husia koža.

Na Šturci sa lúčime. Čaja prišiel
počkať kamarát, on tu na pár dní končí.

Dám si pauzu, trošku pojem
a vydávame sa ďalej. Tu sa začínajú Kremnické vrchy, pravý turistický
očistec. Strmo nahor, až nosom ryjem zem, vzápätí ešte strmšie, ale trošku
kratšie klesanie – to sa opakuje nespočetnekrát, takže výsledkom je naberanie
nadmorskej výšky. Ešteže sa občas vyskytujú malé prieseky s aspoň
akým-takým výhľadom. Vidím do Harmaneckej doliny, aj na Krížnu. Pod Svrčinníkom
začínajú čučky. Stretávam 2 bikerov – postarší, na pozdrav neodpovedia
a zrejme nevedia celkom presne, kde sú a kam idú. Jeden z nich
je zrejme totálny suverén, ten to riadi, kuká do navigácie, ten druhý len
odovzdane tlačí bike dolu kopcom, lebo toto sa veľmi jazdiť nedá....

Za Svrčinníkom sa objavujú prví
zberači. Prehodíme pár slov a už aj pokračujem stále rovnako – hore
a dolu, temer bez značky úzkym vyšliapaným chodníčkom. V Kordíckom
sedle odbočujem k útulni Cabanka. Už z diaľky počujem hurhaj
a detský krik. Tábor detí z Bratislavy opeká špekáčiky. Zvedavo
pokukujú a potom mi ponúknu jednu už upečenú s čerstvým chlebom.
Prišla mi vhod. Ešte posedím, podebatujem a lúčim sa. Aj oni sa už
zberajú, ale nečakám ich. Pokračujem pekne po červenej cez vrchol Vyhnatovej
a na moje prekvapenie pri Tuneli stretávam tú istú skupinu deciek.
Predbehli ma pohodlným chodníčkom v traverze.

Na Skalke sa zastavujem v Bufete
na Steiger, doberám vodu, dobrám si miestnych bikerov, ohovoríme Patrasa
z Reinerky a už aj pokračujem ďalej. Ženie ma vidina vareného jedla
na Krahuliach. Žiaľ, prichádzam o 16:20 a kuchyňa funguje len do
16:00. Uytovanie majú za 15€, ale čo tu budem robiť... Tak teda cupitám ďalej
ku prameňu Európa na Strede Európy pri kostole Kremnické Bane.

Aký stred, taký prameň – netečie.
Pýtam si vodu v kláštore kapucínov a skúšam, či ma neubytujú, ale
žiaľ, predstavený nie je doma....

Tak teda varím vifonku na strede
Európy. Príde auto, z dverí sa na mňa škerí mladý muž. Pozná ma? Poznám
ho? Ja jeho nie, ale on vo mne spoznal SNPčkárku. Skončil pred 2 týždňami na
Devíne. Vymieňame si zážitky, je v siedmom nebi. Dobieha mamička
a dáva mi dva super domáce slivkové koláče. Toľko dobrôt dnes...a to ešte
nie je koniec.

Prichádzajú ďalší dvaja
z protismeru. Majú ubytko na Krahuliach. Idú z Devína a náhodne
sa stretli už nad Blavou a odvtedy šliapu spolu. Vraj mám potiahnuť do
Kunešova, je tam hasičský Anna-Bál aj s guľášom. Je to ale dosť kilometrov
po asfalte a je brutal teplo – nechce sa mi.

Zvečerieva sa a asi budem dnes
spať len tak pod hviezdami. Otec predstavený sa asi ešte nevrátil, tak si
chystám svoje spanie. Keď už mám posteľ skoro hotovú, niekto sa mi spoza chrbta
pozdraví: „Dobrý večer“. Páter Peter ma prišiel vyzdvihnúť, lebo vraj
v noci budú búrky. Tak spím v suchu, ešte predtým ma ale
v kláštornej kuchyni naštopú orechovým koláčom a bylinkovým čajom.
Makovník, ovocný koláč, chlieb s čímsi, jablko a melón s vďakou
odmietam, to by som už pukla. Na cestu mi pripravia Radler čierny Steiger, ten
tam ale nechám. Kto by to niesol, je to pol kila.

V noci mi je horúco, spacák
pekelne hreje. Zlepší sa to, až keď si uvedomím, že okno sa tu dá otvoriť, nie
je to basa, ale kláštor. Zobudím sa o 2-hej. Na nebi je milión hviezd, nad
Kremnicou hlboko pod nami je asi búrka. Nad ránom spŕchne aj tu.

Deň 17 - 22.7.2018

Vstávam tradične o 4:30 bez
budíka. Páter Peter šemotil niečo o tom, že o 7-mj by asi už mohol
byť hore, aby sa so mnou rozlúčil. Tuším v tom ale pozvanie na omšu
o 8-mej a to by mi už úplne pokazilo časový plán. Tak teda potichučky
odchádzam bez raňajok o 5:00. Nechávam lístok s poďakovaním na
rozlúčku.

Cesta je po nočnej prehánke ešte mokrá
a je dosť dusno. Cestou ho Kunešova ma predbieha autobus a vzápätí
začína kropiť, potom pršať a potom liať – nevadí, veď mám pončo...hej,
pončo je fajn, ale prečo mi tečie voda za krk – švík asi nie je dobre zlepený,
tak som celá suchá, len dolu chrbtom mi leje voda. No čo – Made in Lidl.

Vľavo vedľa cesty kuká na mňa
z vysokej mokrej trávy jelenia hlava...aj sa zľaknem, ale hlava sa zľakne
viac. Statná laň plavným skokom vyskočí na cestu a pokračuje na druhú
stranu. Zjavne jej viac ako lejak vadila moja prítomnosť.

Po 2 km v lejaku som celkom pekne
mokrá a prichádzam do Kunešova. Majú tu krásnu zastávku – drevený domček,
ešte aj na presvetľovacích otvoroch je plexisklo, aby tam nefúkalo. Tu by sa
celkom dobre spalo. Skladám batoh, rozvešiavam mokré veci, varím horúci čaj.
O chvíľu prestane pršať – ozaj „správne“ načasovanie, keby začalo pršať
o polhodinu neskôr, vôbec nezmoknem. Ako ale zistím neskôr, môže mi to byť
celkom jedno.

Pred 8-mou vyrážam z Kunešova.
Značka je maľovaná na poľnej ceste vedúcej na rozsiahle lúky a tu sa
objavuje toľko „ospevované“ značenie. Na smerovníku je – „Pokračujte lúkou ca 1
km ku krížu“. Ešteže nepadla hmla, tak si vytipujem skupinu stromov, ktorá
vyzerá tak, že by mohla obklopovať kríž a vydám sa tým smerom – je po
daždi a presne viem, čo sa stane – nič nie je na vibramy agresívnejšie ako
mokrá tráva. Po pár krokoch mám vodu všade až do výšky stehien. Skutočne
dorazím ku krížu a tam ďalší smerovník podobného znenia, len trochu iným
smerom. Tu trošku netrafím smer, pomôže mi navigácia. Prichádzam k zaujímavému
senníku, v prípade núdze by sa tu dalo prespať. Vchádzam do lesa, najprv
po lesnej širokej ceste a potom chodníčkom. Je dosť rozbahnený, tu niekde
by mal byť prameň, ale všetko je rozryté, takže ho nenachádzam.
Z nevýrazného, zalesneného sedla pod Vysokou pokračujem v striedaní
lesom a lúčkami s vysokou trávou (joj, opäť plná vody) stále hore a
ďalej tak, ako je to pre Kremnické vrchy typické – hore a dolu, hore
a dolu  poriadne strmo. Les je redší
a preto sú tu aj krásne exempláre bukov, ozaj majestátne. Na jednom zo
stromov sa objavuje tabuľa

„Životu nebezpečné. Zákaz vstupu do
priestoru, keď je vlajka na stožiari“

Žiadny stožiar, tobôž vlajku nevidím,
takže pokojne pokračujem ďalej smerom na Bralovú skalu. Ešte predtým ale
prichádzam ku krásnej chatke na ešte krajšom mieste – Kaktus Maják
s nádherným výhľadom na Handlovú a okolité kopce. Na verandičke
(škoda, že nie je aspoň spolovice krytá, úžasne by sa tu spalo) si dám pauzu
akurát na jednu bounty tyčinku. Okolo prechádzajú dvaja nemecko-anglicky
hovoriaci SNPčkári – nemajú ale ochotu debatovať, tak ostávam aj naďalej sama.

Krásne rozkvitnutými lúkami som
konečne na Bralovej skale – pri nej ďalší 3 SNPčkári, zrejme v noci
poriadne zmokli, tiež akosi nemajú ochotu sa rozprávať. Skala je monumentálna
a výhľad ešte uchvacujúcejší. Popod kopec vedie rematský 3,1 km dlhý tunel
a vláčik-motoráčik vychádza rovno na viadukt, opäť do tunela a opäť
na viadukt. Je to krásny pohľad. Prichádzajú 3 handlovské turistky a vďaka
nim dostávam podrobný výklad. Je to pre mňa prekvapenie, netušila som, že
Handlová má také pekné okolie.

Už ma čaká len rýchly zostup na
Skleniarske lúky a poklus dolu dedinou, aby som stihla vlak do KE.
Vychádzam na lúky a čaká ma nekonečné obchádzanie ohradníkov. Že je tu ešte
stále „Medveďovo“, sa presviedčam pri pohľade na macove stopy v blate
a na kopy, ktoré po sebe zanechal. Som na hornom konci dediny. Autobus tu
nechodí, tak mi neostáva iné, len tých 6,5 km prudkého klesania v dusnej
horúčave po asfalte prepešikovať. Aspoň mi vyschnú vibramy. Pol hodinu pred
odchodom vlaku prichádzam na stanicu. Stanička je pod tunelom a je tu aj
výpravca. Prosím ho o pol litra vriacej vody, takže stíham aj vifonku
a čaj, dokonca aj hygienu. Tesne pred príchodom vlaku začína poriadne
liať. Som rada, že som si švihla a že ma toto nestihlo na ceste. Ešte
fotka legendárnej Hornej Štubne, ktorú poznám z rozprávaní môjho otca
o jeho študentských časoch a už sa pohodlne uvelebujem
v motoráčiku a hodnotím tieto 3 dni.

Slovensko je krásne.

Zajtra je pondelok, idem s dcérou
a vnučkou, ktoré prišli na dovolenku z Čiech na pár dní do Západných
Tatier – takže žiadne lehnenie, len presun do iného pohoria a výmena
batohu za iné bremeno (Barborka má 10 mesiacov).