kategórie:
Názov: Cesta hrdinov SNP - časť 2
Dňa: 07.07.2018 - 16.07.2018
Účastníci: Makovica, Jerguš, Braňo
Hostia:

Popis akcie: 

V sobotu sme čístí-opratí a Jerguš v nových botaskách vyrazili na dvojdňovku do Štósu, že sa opäť vrátime domov prespať (je to pohodlnejšie a lacnejšie ako žobroniť o ubytovanie v Štóse), dokúpiť zásoby a v pondelok ráno sa presunieme späť do Štósu. Ale pútnik mieni...a osud mení. 

Ideme v známom teréne, takže žiadne špecialitky, len na Bielom kameni trošku temer blúdime. Spíme za neuveriteľných 5€ na Erike (vopred vybavené), tjednávame poriadok na Kloptani a do Štósu prichádzame okrem iného aj s kopou hríbov.

V vedeľu začala Jergušovi puchnúť achilovka a Makovica si zlomila zub, ktorý treba bezpodmienečne opraviť, tak sa náš pobyt doma asi predĺži - oprava zubu trvá 4 dni a liečba achilovky 4 týždne - takže Makovica mení parťáka a v piatok vyráža na ďalšiu prenádhernú etapu s Braňom. Skončili spolu na Dobšinskom kopci, Braňo pokračoval domov busom a Makovica po vlastných do Telgártu.

Opäť - fotky sú tu a kto chce vedieť viac, nech si prečíta celý príbeh. 

Deň 9 - 7.7.2018

Štartujeme pohodovo o 9.00,
vyspinkaní vo vlastných postieľkach. Známou cestou po červenej prechádzame cez
Bankov, Kamenný hrb, nasadzujeme autopilota a ani sa nenazdáme, sme na
Jahodnej.

Povinná pečiatka, banán na posilnenie
a pokračujeme ďalej. Čašníčky sa nás už 3x opýtali, či si niečo dáme – asi
nám dali najavo, že u nich sa naprázdno pri stoloch pred reštikou
nesedí....

Fučí ako sprosté, tak sme radi, že
zachádzame do lesa. Serpentínami vychádzame nad zjazdovku. Autopilot nás vedie
ďalej cez Ťavie hrby. Stretávame pána, ktorý demonštratívne nesie v ruke
veľký modrý dáždnik – zatvorený. Tak ho varujeme, nech ho ihneď schová, lebo my
nechceme zmoknúť. Jerguš ale konštatuje, že by ho mal práve vytrčiť do oblohy,
lebo podľa Murphyho zákona určite potom pršať nebude.

Ďalej cestou na Lajošku stretávame
sólistu SNPčkára. Je na ceste od Devína 18-ty deň. Keď povedal, že za deň
zvládol Ďurková-Ramža, bolo nám dosť. Sme naozaj pomalobežní, ale zato si to
užívame. Poradil nám, na čom fičí – vraj rezance s makom....

Na Lajoške sa zvítame
s chatárkami, najmä s Jankou. Dávame si čaj, pokecáme, posedíme,
odmietneme SNPčkárku borovičku, ktorú tam nechala nejaká skupinka pútnikov
a nakoniec zabudneme na pečiatku. Janka spočítala, že minulú noc tu spalo
5-7 SNP-čkárov – niektorí v chate, niektorí vonku v stanoch alebo pod
širákom.

Na Tisícke skontrolujeme prameň. Bolo
by treba k nemu urobiť cestičku, aby stále nezarastala černičím
a zrejme dať k nemu tyč so znakom studničky, lebo ju v tom
černičí ani nie je vidieť – úloha na zamyslenie a vykonanie pre malých
krtov s rodičmi.

Dolu padákom na Idčianske sedlo už
neodoláme čučoriedkam. Je ich modro, krásne voňajú a úžasne chutia slnkom.
Kocháme sa prvými výhľadmi na Kojšovku. Ešte cez lesík – stretávame dvoch
s batohmi, ale podľa ich veľkosti sú to jednodenní výletníci, teda nie
naši. Ani sa nenazdáme a sme na Golgote. Nastal čas na oslavu – štvrtinu
máme za sebou – 193,8 km. Fotíme sa a oslavujeme kávenkou. Vylezieme
k čajovni, pri vode sa ani nezastavujeme a plynule (pokiaľ sa to pri
čučoriedkach všade naokolo dá) sa presúvame na vrchol. Červená sem síce
nevedie, ale kto by vrchol Kojšovky obišiel. Samozrejme, aj tu fučí ako sprosté
a hory zahaľuje opar. Tatry nevidieť, len Kráľovka sa v diaľke
pohodlne rozvaľuje.

Teraz len schádzame k Erike
a hlásime sa na ubytovanie. Ešte predtým si ale dávame fantastický guľáš –
určite bol varený v kotle na ohni. Pred guľášom kofola a za guľášom
čaj – trošku nám z tej ceny síce zabehlo (1,50€), ale čo už, hold
vysokohorská prirážka. Potrebovali sme sa zohriať, lebo chata vydláždená
nabielo ako v nemocnici, pôsobí akosi chladne a neosobne.

Podobné je to aj v salóniku – na
zemi dlažba, ale našťastie je tu dosť dreveného nábytku. Za 5€ na osobu celkom
dobré (to sme si vybavili mailom vopred, inak stojí klasické ubytko okolo 30€).
Vyskladali sme si z lavíc 2 pohodlné postele, Jerguš má aj zábranu
z operadiel, aby náhodou nespadol z postele. Vonku je dosť zima, tak
sme celkom radi. Kojša sa každú chvíľu halí do hmly a zasa vylieza,
dúfajme, že nezaprší. O deviatej zaliezame, veď ráno skoro vstávame. 

Deň 10 - 8.7.2018

Vstávame tradične o 6-tej. Hneď
varím čaj, aby nám do toho niekto z personálu nekecal. Ale niet sa čoho
báť, všetci ešte vyspávajú. Dávame si výdatné raňajky, rýchlo pobalíme, vrátime
nábytok v salóniku do pôvodného stavu a môžeme vyraziť...môžeme?
Jerguš postráta bafku a vonku fúka.

Prvé hľadanie – prehľadáme bundu,
vrchnú časť batoha a nič. No, asi ostala niekde v spodnej časti, tak
mi ju asi treba nebude.

Vydávame sa cestou, kde je Jerguš
prvýkrát. Veterná kalamita odstránila stromy a vďaka tomu máme nádherný
výhľad. Na obzore vpravo vidieť siluetu Vysokých Tatier, bližšie k nám
masív Krompašského vrchu a Bukovca. Za Spálenicou a okolo Bieleho
kameňa sa značky začínajú strácať, až sa stratia celkom. Idem len po pamäti,
ako si cestu spred rokov pamätám. Rúbanisko pomaly zarastá mladým lesom, značky
by pomaly aj bolo kam namaľovať, ale asi nemá kto. Ľutujeme pútnikov
z druhého konca Slovenska, musia byť dosť bezradní. Značky sa opäť
objavujú až tesne pred Troma studňami. Tu sa Jerguš okrem naberania vody
rozhodne, že musí nájsť bafku, lebo fúka a bez nej ochorie. Prehľadávame
všetko, dokonca aj spacák vytiahneme z obalu, či neostala z noci
v spacáku. Neostala. Tak nariaďujem – ešte raz prehľadaj všetky vrecká.
Jerguš tľapká zvrchu po vetrovke, vraj nie je tam. Už nazlostene poznamenám –
„čo, keby si do tých vreciek tú ruku strčil“....frfle, že keby tam bola, tak by
tam bola hrča a odrazu podozrivo stíchne.... aha, bafka - vo vrecku
krátkych nohavíc – tam, kde to pretľapkal už asi 5x....

Takže kompletne vystrojení pokračujeme
na Trohánku – aha, dobre, že sme sem nešli, altánok je obsadený. Mladý
manželský pár si pochvaľuje, že bolo krásne jasno, ale strašne fúkalo. Spali
len tak pod holým nebom.

Prechádzame cez Ovčinec a konečne
sa šplháme na vrchol Kloptane. Ako sa dalo čakať, je tu plno. Ale to, že spáči
budú ešte len teraz pred 11-tou baliť, sme nečakali. Stôl a lavičky
z prístrešku sú vonku a vnútri spalo 5 ľudí. Na vonkajšom zábradlí je
zavesená plná igelitka odpadu...asi si niekto myslí, že sem chodí KOSIT.

Fúka, tak vodu na polievku varíme
v prístrešku, zatiaľ čo 2 mladé česko-slovenské partie balia. Dvaja
chalani prišli od Košíc a idú aj s kopou hríbov na vlak do Mníška
a trojica z Čiech ide z Muránskej Huty do Starej Ľubovne –
čudne, ale je to ich výber.

Požiadame ich, či by nepomohli vrátiť
lavice do prístrešku. Vraj tam neboli, keď prišli, ale po argumente, že nie sú
povrchovo upravené na to, aby mohli stáť na daždi, berú lavice do rúk
a vrátia ich do altánku.

Pokúšame sa vystúpiť na rozhľadňu, ale
už jej nedôverujeme. Drevo začína práchnivieť a konštrukcia sa zdá byť
nestabilnou. Takže len na prvé poschodie a návrat späť. Pokračujeme smer
Zbojnícka skala a velím - veľký pozor na značky. Najmä nesmieme odbočiť
doprava popod skalný vrchol, to by bol kufor ako svet... a o chvíľu
sa presne to deje, chodník nás úplne sťahuje doprava. My ale vieme, že tam nie,
vraciame sa ku skalám a nachádzame značku. Takže dnes sme prešli bez
zablúdenia.

Klesáme a klesáme a klesáme.
Čučky tu už nie sú, ale Jerguš objavuje hríby. Tiež by som rada nejakého našla,
ale nakoniec sa dohodneme, že jeden hľadá huby a druhý stráži značku
a o nálezy sa podelíme. Jerguš našiel asi 8 krásnych hríbov
a nejaké sme tam aj nechali, lebo sme si nimi neboli istí. Pod Lastovičím
vrchom sa zastavujeme pri kríži legionárom z r. 1919. Zopár počerných
chlapov sedí pri kríži a pýta sa nás, či hore jest boruvky....dosť neskoro
ísť oberať, veď je už skoro pol tretej.

Pri Alvininom prameni si odskočím po
lesnej ceste ho nájsť – okrem bahna na ceste nájdem však len vodárničku, do
ktorej asi prameň zachytili. Vo vysokej burine zurčí silný prúd, len nabrať sa
z neho asi nedá, takže prameň je zrejme pre pútnikov nepoužiteľný.

O chvíľu sme na Príporčí
a potom už len rýchly beh dolu kopcom, krížom cez cestu a sme
v kúpeľoch. Hľadáme reštauráciu a je to stále dolu a dolu
kopcom. Čapovaný birel nemajú, tak si kupujeme plechovkový nový polotmavý.
Tetuška nám dáva pečiatku a pýtame sa jej, kde je zastávka autobusu.
Vraví, že rovno uličkou a že o polhodinku nám to ide...nechápeme,
lebo CP taký bus nedával, ale presúvame sa do altánku k zastávke. Tam
dorazíme potravinové zásoby  a stíhame to
akurát do príchodu autobusu 16.07. A tak sme doma nečakane skoro. Zajtra
máme voľno, lebo musím ísť k zubárovi a v utorok pokračujeme.

To sme si mysleli – laborantka na
protetike rácu nestihla urobiť a neunúvala sa to vopred oznámť, takže
musím do štvrtka čakať. Jergušovi večer pripuchla pravá noha a ortopéd
vyriekol ortieľ – preťažená achilovka, treba jej oddýchnuť.....tak sa situácia
zmenila o 360 stupňov.

Buď pôjdem sama, alebo do piatku
zoženiem nového partnera...kto by to povedal, že to bude môj zubár, tiež člen
nášho oddielu a že ho tam vyšle rovno jeho manželka s tým, že ona si
s deťmi poradí...manželka par excellence.

Deň  11 - 13.7.2018

V piatok o 14:25 po skončení
ordinačných hodín štartujeme z Košíc. Bus je plný do posledného miestočka.
Braňo sa ukladá na popoludňajšiu siestu a drieme. Ja strážim batohy.
S malým meškaním vystupujeme tesne po 4-tej pri kaplnke. Dokumentačné foto
a už šliapeme po zvážnici. Dávame pozor, ale naše obavy vyplývajúce
z komentov na nete, sú zbytočné. Značkovanie je OK. Pri reflexnej šípke
(zrejme príprava na MTB maratón v tejto oblasti) odbočujem pozrieť chatu
Skorušiná. Inak je to v mieste, kde našu cestu križuje menej výrazná
zarastená cesta zľava doprava prudko nadol. Ak sa v tom mieste človek poriadne
zahľadí doprava nadol, pomedzi stromy uvidí strechu chaty – asi 200 m pred
smerovníkom Skorušiná. Ak sa rýchlo niečo nestane, chata podľahne zubu času.
Prvá asi skončí studnička. Domček už je zrútený a voda len tak vyteká
pomedzi burinu. Hneď vedľa je bažina a rúbanisko, voda už asi na pitie
vhodná nebude.

Peknou cestou pokračujeme až na
Bodovku. Vody máme dosť, čas je tiež dobrý, takže možnosť spať tu odkladáme
a pokračujeme, veď podľa smerovníka je to na Pipitku len 1:20. Smerovka
nás posiela do pomerne nového úzkeho prieseku v mladine, ktorým stúpame
nahor. Potom cez rúbanisko a sme pri ďalšom smerovníku – Osadník1186 m. Na
ňom je prekvapujúci čas 1:20 – už zasa? Aha, tu je tá zrada, o ktorej sa
píše v komentoch na nete. Tak teda vzorne šliapeme ďalej dolu a dolu,
potom vlnovkou a končene zdolávame posledné stúpanie na Pipitku – ako po
schodoch svahom s kýpťami stromov. Pasieme sa na čučkách, potíme sa ako
somáre v kufri a tu zrazu Braňo zvolá – aha chata. Je neudržateľný
a berie svah krížom cez čučky a vývraty. A tak sa stalo, že sme
vrcholový smerovník Pipitky minuli.

Prameň je naozaj výdatný. Tečie zo
svahu a silno žblnkoce.

Pred chatou je nové posedenie, zdá sa,
že tu niekto býva. Naozaj, o chvíľu prichádza chlapík v zelenej bunde
s foťákom v ruke. Marek Pindroch nemá nič proti, keď ostaneme na noc.
Pri stole a príprave večere debatujeme o všeličom. Hovorí, že tu už
12 rokov chatu zachraňuje a pomaly opravuje. Má tu aj fotovolatický panel
na poháňanie elektrického náradia. Hnevá sa, lebo v poslednom čase sú stále
mraky a nemá dosť šťavy na poriadnu robotu.

Večeriame tortellini, Braňo ich zajedá
chlebom. Marek nám núka do čaju med a na pochutenie po večeri čokoládu.
Dokonca nám ponúka vlastnú bombu, aby sme si nemíňali plyn, ktorý potrebujeme
na cestu.

Spať ideme nezvyčajne neskoro, po
22:30. Na nebi sú milióny hviezd. Je nov, takže nás nič neruší. V diaľke
bliká Kojšovka a nad Košicami sa dvíha oranžová žiara veľkomesta. Marek
nám na stan hádže ešte 2 deky, vraj v noci bude zima a Braňov stan je
len taká prímorská sieťka s tropikom.

Deň 12 - 14.7.2018

Vstávame okolo 5-tej. Marek je už na
kopci, každé ráno fotí východ slnka. Dnes je to ale spoza oblakov.

Rýchlo nazbieram pol pohára čučoriedok
– budú do vločiek. Sú naozaj vynikajúce. Za tým ešte kúsok Braňovho domáceho
chleba a čaj. Balíme a tesne po siedmej odchádzame.

Z Pipitky najprv len dole
a dole s úžasnými výhľadmi na Rožňavu a priľahlé doliny. Smerom
na juhozápad vidieť za sebou asi 5 pásov pohorí a jemnú hmlu
v dolinách. Jasne dokážem identifikovať len jeden kopec – Klenovský Vepor,
ten sa nedá pomýliť s ničím. Zvykáme si na nové, nám neznáme siluety.
O chvíľu sme v sedle Úhorná. Pauza na skládke dreva (toto veru
nevyzerá ako lykožrútova kalamita). Konzumujeme moje žemle pripravené ešte doma
a kontrolujeme stav legendárnej maringotky. Stojí pred ňou stan – jasná
správa, že už asi dožila – vnútri kopy odpadkov a vytrhané dosky zo
strechy to potvrdzujú – ach, my Slováci.....

Stúpame do sedla Krivé. Začínajú sa
objavovať stopy kalamity z 2014-teho, ktorú som zažila v priamom
prenose v júni 2014. Sú tu ale aj výrazné stopy aktuálnej ťažby – speňažiť
skôr, než to zožerie lykožrút. Obchádzame, prekračujeme. Naberáme výšku
a oberáme stále viac čučoriedok. Máme celkom modré ruky
a v žalúdkoch nám kysne – teda aspoň mne.

Posledné stúpanie a voilá –
Skalisko. Sadáme na vyhriatu skalu, vyzúvame vibramky a kocháme sa
výhľadom, i keď Tatry sa nám schovávajú. Kráľovka zato pózuje v plnej
svojej kráse (po celé 3 dni).

O 12-tej schádzame k chate.
Objednávame si guľášovú polievku a na doplnenie minerálov birel. Braňo
potom zaľahne na povinný odpočinok – pôžitkársky si natiahne (aj nafúkne)
karimatku, oblečie vetrovku, klobúkom prikryje hlavu a už ho niet. Ja
zatiaľ debatujem s mladou bikerkou s Rožňavy. Pred druhou odrazu
začnú padať kvapky. „Braňo, vstávaj, prší!“ Nechce sa mu, ale dvíha sa
a mieri ku krytej verande. Kým tam dôjde, je po daždi. Tak teda čakáme
ešte 10 minút, ale keď je obloha opäť skoro modrá a slnko pripeká, pokračujeme
ďalej.

Ideme po žltom traverze do sedla
Volovec. Žiaľ, cesta je celá rozrytá, tak aj trochu blúdime a pasieme sa
na čučkách. Pri klesaní stretávame kolegu v protismere, ide z Dobš.
kopca a robí trasu po víkendoch. Potom prechádza ešte jeden český bratr,
ktorý s obľubou squotuje rôzne chaty a prístrešky, tak nám odporúča
nejaký objekt nad Dedinkami – kto by tam ale odbočoval, keď je všade pri trase
altánkov dosť.

Krajina okolo je tak trochu mesačná,
všade trčia neuveriteľne pokrútené kýpte mŕtvych stromov. Má to svoje magično
a pozitívom sú úžasné výhľady. Snažíme sa hádať, čo vidíme, ale poznáme
len máločo. Najfascinujúcejšie je, že sa pozeráme planinám na štice – teda vidíme
plochy planín a ich strmé svahy hlboko pod nami. Dolina so železnicou
z Rožňavy do Plešivca sa pod nami vinie ako had. Prechádzame popod Hoľu
a Pekllisko po nejakej zvážnici, značka len sem-tam, a preto sa nám
stáva to, čo sa zvyčajne pi nepozornosti stáva – kufoooor. Ale vďaka navigácii
zisťujeme,. že sa nám netreba tým strašným stúpaním vracať späť – aj táto cesta
príde do sedla Súľová. Odrazu sa na lúke objavuje senník – žeby naše
nocľažisko? Idem to overiť, ale žiaľ – sena málo, potom len guľaté baly, na
ktorých sa spať nedá, strecha samá diera, bočné steny tiež a obrovskýýýý
had – asi užovka, ale aj tak.... ideme ďalej.

V sedle Súľová nás čaká obnovená
lesnícka chata, pekný infopanel o lesníckych chatách v okolí, jedna
polorozpadnutá hospodárska budova poloplná sena, maličký domček s mrežami
hádam všade a s priviazaným čiernym psom, ale najmä nádherne vykosená
lúka, stôl s lavicami a ešte aj prameň, čo by kameňom dohodil....vraj
- podľa pánov stojacich vedľa auta na parkovisku. To „kameňom dohodil“ by musel
byť minimálne olympijský víťaz, lebo prameň je dolu cestou presne 2260 mojich
krokov, teda podľa navigácie 960 metrov. Je rozhodnuté, ďalej nejdeme, to
stúpanie k Stromišu nás vôbec neláka.

Zhadzujeme batohy, nachádzame miesto
na utáborenie na rovnom, blízko stola a tak, aby nás pes nevidel, nech ho
zbytočne neznervózňujeme.

Ja varím večeru a Braňo sa ide
umyť. Kým sa vráti, sáčková polievka hrdo nazvaná večerou je uvarená. Dáme si
kuraciu krémovú s chlebom a potom ešte chlieb so syrom
a salámou. Potom idem na vychádzku k vode ja a Braňo stavia
stan. Stále sa obáva, že mu bude zima. Keďže sa zdvíha vietor, zatepľujeme si
stan celtou a pršiplášťami. Tropiko navrch a môžeme sa uložiť.
Vetráky necháme otvorené, veď by sme nemali čo dýchať.

Je po deviatej, tak zaľahneme, na
vetre je zima a oheň rozkladať nechceme. Havo by asi vystrájal.

Deň 13 - 15.7.2018

Vstávame pred východom slnka. Bolo
super teplo – aj Braňovi. Odstrojíme náš opancierovaný stan a rozvešiame
tropiko a pršiplášte sušiť.

Zaliezame ešte na polhodinku do
spacákov a cez sieťku pozorujeme oblaky na slnkom zaliatej oblohe. Jeden
je ako Nemo a tie ostatné malé okolo ako koralový útes.

Na raňajky najprv pol litra vlažnej
vody pre správny metabolizmus, potom menej zdravá vifonka – ale zahreje
a chlebík so syrom a salámou. Veci obschli, môžeme vyraziť. Na
Dobšinský kopec je to 3:55, ale SNPčkár už vie, že čo je na smerovníku, vôbec
nemusí byť pravda – akože aj nie je.

Len pár metrov strmého stúpania
a zastaví nás vysoké malinčie prehýbajúce sa pod červenými plodmi. Netreba
sa ani zohýnať. A toto sa opakuje stále, len maliny vo vyššej nadmorskej
výške nahrádzajú čučky. Pri ceste stojí zaujímavá konštrukcia, Braňo sa opiera
o ňu, vraj takto sa tu môžeme pohodlne kochať. Dostáva to teda názov
„kochadlo“. Ako si potvrdzujeme neskôr, na to „kochadlo“ sa upevňujú lapače na
lykožrútov. Obchádzame Smeričnku a holými stráňami prichádzame
k odbočke na vyhliadku Stromiš. Batohy nechávame pri smerovníku
a tých 7 minút si vychutnáme naľahko. Zisťujeme, že ten kopec, čo sme
mysleli, že je Radzim, nebol Radzim a že Radzim je napravo. Vidíme hutu
v Slanej aj Vlachovo. Len si nevšímame úzku cestičku, ktorá tu určite
niekde ústí k smerovníku. A tak pekne po značke bez skratky
prichádzame k chate pod Stromičom. Ďalšia pauzička, dopĺňame tekutiny
hlavne do seba, ale trošku aj do fliaš.

Ďalej je to obchádzková trasa
zvážnicami. Braňo by rád použil skratku, tak jastrí, či nenájde nejakú možnosť.
Neďaleko krásnej novučičkej Hondy zaparkovanej na kraji lesnej cesty na nás
vybehne z malinčia manželský pár a vyzvedajú novinky z trasy.
Chcú sa vydať na púť niekedy začiatkom augusta. 
Braňo stále hľadá možnosť skratky, ale nakoniec uznáva, že terén na to
skutočne nie je vhodný. Konečne sme doklesali a začíname opäť stúpať na
Ostrú. Pri ceste je zaujímavý vyhliadkový rebrík. Braňo sa pokúša naň vyliezť,
ale v polovici to radšej vzdáva. Podivuhodne puká a poriadne sa kýva.

Cesta cez Kruhovú na Dobšinský
vrch je nekonečná. Časy smeroviek vôbec nezvládame, už nám ani čučky, ani
maliny nechutia, navyše začínajú padať prvé kvapky a v diaľke
nepríjemne hrmí. Je pred 12-tou, to sme už mali byť na Dobšinskom kopci.
Zabiehame do lesa, spúšťa sa kvalitný letný dáždik, ale kým stihneme pršiplášte
nasadiť, je po daždi a môžeme pokračovať ďalej. Posledný kopec, odbočka na
vrchol k vysielaču a nádherná vyhliadka. Konečne vidíme aj Palcmanskú
Mašu v plnej kráse. Posledné metre mäkkou lúkou a sme na asfalte.
Po jednej už ládujeme obed v autobusovej búdke. Obed máme spestrený
divadielkom, ktoré nám robia motorkári jazdiaci hore-dolu Dobšinským kopcom –
Braňovi hrajú očká od nadšenia. Stíhame to akurát, o 13.51 ide Braňovi
autobus do Rožňavy a po hodinke ďalší spoj do Košíc. Ja sa rozhodujem  doraziť tento úsek až po Telgárt.

 

Prvýkrát teda pokračujem sólo...a
okrem hrebeňovky Tatier to tak bude až do konca.

Na smerovke sa píše, že Čuntava 4
hodiny. No, hádam to bude pravda. Idem otrocky po červenej, i keď ľahšie
a rýchlejšie by bolo odcupitať ten kúsok po asfaltke. Stretávam dvoch
výletníkov, kukajú naozaj čudne, nikto nevie, či na batoh alebo na osamelú
ženu. Prechádzam cez cestu a pripájam sa k šotolinke. Je veľmi
pohodlná, ani hore, ani dolu, taká vlnovka a o chvíľu som na
Voniarkach – o 10 minút skôr ako smerovník....ešte kúsok a je tu
prameň pod Gápľom. V chate je 3, či 4-generačná rodina. Už balia na cestu
domov, je to taký taliansky zmätok. Trošku pokecáme, naberiem čerstvú vodu do
pohotovostnej fľaše a ide sa ďalej. Na lúkach pri salaši konča Voniarok je
nová veľká devoskládka nelykožrútovej ťažby. Je akási luxusná, robotníci tu
majú aj 3 toi-toiky – asi bude na dlho a na veľa dreva. Pod Hanesovou
I je altánok na posedenie, ale na spanie to nebude. Chodník ide striedavo
lesíkom a lúkami. Pri starej drevenici, ktorú si pamätám ešte z čias
letných Krtko-táborov, si len vzdychnem – je to už len otázka času, kedy sa
zrúti – šindle zhnité, škoda jej. Ale ten kmeň na zemi, na ktorom decká sedeli,
tu ešte stále leží. Nad drevenicou sú válovy s pritekajúcou vodou – je zo
studne, ale na pitie by asi nebola, len na umytie.

Za Nižnou záhradou sa ide do lesa. Začínam
si spievať, to len aby medveď vedel, že idem... a už aj ide – nie medveď ale
ďalší SNPčkár – trochu neverí tomu, čo vidí, ale podáme si ruky, pozdravíme sa.
Ide zo Záhorskej Vsi cez Devín, vraj až na Kremenec. O chvíľku je tu pekná
vyhliadka. Chvíľka posedenia, odpočinok a môžeme ísť ďalej. Na ďalšiu
vyhliadku na Strmej prti (podľa mapy sú tam pekné skalky) už nejdem, je to 10
minút a čas rýchlo uteká. Kúsok pod odbočkou je krásny altánok, ktorý
niekto upravuje tak, ako by mal altánok na SNPčke vyzerať. Pod šikmou strechou
je nová podlaha, strecha odizolovaná a už sa budujú bočné steny. Nechýba
ani rebrík. Útulok pre 2-3 pútnikov.

Pod Ondrejiskom sa začína
katastrofa – rozrytá cesta, všade naokolo stopy po ťažbe, v mlákach plno
nafty, či oleja a v ňom žijú žabky. Onedlho asi zoológovia objavia
nový dvojhlavý druh.....Konečne sa prepracovávam cez bahno, konáre, kmene
a kravami rozjazdené cesty nad Čuntavu. Skúšam zavolať chatára, či môžem
prenocovať na Rite na Čuntave. No, je futbalové finále, takže neúspech je
takmer zaručený. Na chate niet nikoho a kľúče nie sú tam, kde zvykli byť,
takže mi ostáva len altánok. Nevadí, je síce už trošku deravý, ale celta tomu
pomôže.

Som na Rite ako doma. Pácham hygienu,
varím večeru. Vifonka s chlebom chutí v posledných lúčoch slnka
celkom dobre. Za tým ešte niečo sladké a môžem sa pustiť do písania
denníka, kým je ešte svetlo. Odrazu sa extrémnou rýchlosťou blíži žlté reflexné
tričko a pod ním prepletajú na pedáloch nožičky tenkého chlapíka. Na ľavom
lýtku má uchytený nožík – človek by sa aj zľakol. Je to ale len Dobšinčan, čo
si prišiel opiecť špekáčik. Expresne zjedol a už ho aj niet. Usteliem si
priamo na širokom stole. Keď už je tu pahreba, priložím 2 polienka – bude
teplejšie a aj medveď sa bude dymu báť. Potraviny, ako vždy
v Medveďove, zabalím do igelitky a zavesím na strom aspoň 30 m od
miesta, kde spím. Keď si chce pochutiť, prajem mu dobrú chuť. Teplo v noci
bolo až príliš, ani medveď neprišiel, ale pri tom praskaní čerstvého smrekového
dreva sa len ťažko dalo spať. Navyše v spacáku bolo tak teplo, že sa to
temer nedalo vydržať – ale ani rozopnúť spacák nešlo, tak teplo zas až nebolo.

Deň 14 -  16.7.2018

Neskoro v noci sa presviedčam
prvýkrát v živote, že magnézium nie je placebo. Podivné bolestivé vzruchy
bežiace hore unavenými lýtkami až na stehná oznamovali, že tých 15 km
expresného presunu asi toto telo nemá príliš rado. Len jedna ruka zo spacáku,
zašmátranie v batohu na vedľajšej lavičke a 1 tabletka
z lekárničky putuje do úst, zapiť a chvíľku počkať....stal sa zázrak,
odrazu je kľud a môžeme spať.

Ráno ma budí tenký pásik jasnejúcej
oblohy, ktorý vidieť spod strechy prístrešku nad stromami a – samozrejme – prvé
štebotajúce vtáčiky. Je 4:25, ideálny čas na vstávanie, keď chce človek stihnúť
jediný ranný vlak na východ. Rýchly čaj (výborný nápad bolo nechať
v pohári deci čaju od večere, aspoň je ten čerstvý hneď pitný).

Chvíľka sušenia zaroseného spacáku
a celty a už sa to balí. Rýchle raňajky a o 5.20 ide batoh
na plecia, paličky do ruky a zbohom Čuntavka, hádam čoskoro dovidenia.

Rezkým krokom vyrážam hore lúkou späť
na červenú. Ešte posledný pohľad na chatu z cesty a už vchádzam do
lesa. O chvíľu smerovník doprava a mierny klesák k Besníku.
Napravo dolu už pokrikujú po sebe zberačky čučoriedok. Majú sa čo obracať, na
kríkoch je modro. Slnko sa pomaly prediera cez mraky pokrývajúce východný obzor
a spoza Ondrejiska vyletujú prvé ostré lúče dnešného dňa. Vychádzam spoza
zákruty ku krížu a koch-koch nádherným výhľadom. Drevený kríž zaliaty
slnkom a nad ním krásavica Kráľovka kúpajúca sa v ranných lúčoch. Je
tesne po 6-tej. Na Besníku stojí asi 6 áut zberačov a ďalšie mierne obité
staré auto si to ťahá hore lúkou – páni zberači sú leniví pochodovať,
a tak sa približujú na kolesách. Na Besníku fúka ako besné – to sa opäť
prejavuje ranný fénový efekt, keď prvými lúčmi slnka zohriate lúky ťahajú
z doliny chladný vzduch. O 15 minút je ale po vetrisku – teploty sa
vyrovnali a je príjemné kráčať dolu cestou. Krátka zastávka pri prameni
Hrona. Aj by som si nabrala vodu na pitie, ale čosi biele v nej pláva, tak
radšej vydržím s tým málom, čo mám z Čuntavy. Naberám len 7-decku na
hygienu nôh v Telgárte.

Vlak ide o 7:32, je len 7, takže
dosť času na poľudštenie sa. Čisté tričko, vibramy do batoha, umyť nožičky,
pekne vyutierať a obuť sandálky. Sme pripravení na návrat do civilizácie.

Vlak prichádza načas,
v Margecanoch je len 10 minút času na prestup – akurát stíham kúpiť ľadový
čaj a kávenku a už aj prichádza rýchlik od Blavy, ktorý mimoriadne
nemešká.

Ďalšia etapa za  nami – zo Štósu spolu 77,1 km
a 3 019 m prevýšenia.