kategórie:
Názov: Cesta hrdinov SNP-2. etapa - Bardejov - Malý Šariš
Dňa: 28.06.2014
Účastníci: Makovica
Hostia:

P1020129.JPGranné námestie v Bardejove P1020136.JPGvýsledok rezbárskeho sympózia P1020142.JPGpohľad na Bardejov z vyhliadky nad Mihálovom P1020147.JPGa pohľad na Čergov P1020152.JPGzjazd lúkami - ale bude to treba opäť nastúpať... P1020171.JPGkostol v Hrevartove
P1020176.JPGa typická sýpka P1020179.JPGtakýto máj som ešte nevidela P1020187.JPGinteriér kostola - mala som šťastie, bola omša P1020201.JPGprameň cestou na Čergov P1020206.JPGkaplnka sv. Anny P1020210.JPGmoja obľúbení - ľalia zlatohlavá
P1020216.JPGpri chate Čergov P1020221.JPGja a chata P1020237.JPGcestou nadol do Terne P1020241.JPGhore a dolu, lúkou a lesom P1020242.JPGStráže na obzore P1020247.JPG
P1020257.JPGdôkaz, že idem po červenej P1020275.JPGzjazd zo sedla medzi strážami P1020277.JPGpred pivovarom

Popis akcie: 

Keď som večer obdivovala dom na vysokom kopci nad Bardejovom, netušila som, že sa volá Bellvue (krásna vyhliadka) a že tam ráno poleziem. Kto kreslil pred 50 rokmi cestu hrdinov SNP bol poriadny zlomyseľník - je plno možností, ako sa dostať do Hervartova, ale on si vybral ten najväčší stupák.

Ale ten pohľad na Bardejov z temer vtáčej perspektívy je skutočne majestátny. A potom príde to, čo pechote nezávidím, ale čo si biker učite z celého svojho bikerského srdca vychutná- dlhý zjazd - najprv po asfaltke, ale ešte v dedinke Miháľov sa odbočuje najprv na štrk, ale za poslednými domami je už len krásna široká poľná cesta - dostatočne strmá na to, aby človek napredoval bez námahy, ale dosť málo strmá na to, aby mal dosť času na bezpečný rozhľad na krásnu krajinu naokolo. Potom, ako tradične prichádza asfaltka, kusok nadol a potom sa zasa treba liepať do Hervartova cez kopec. Okolo cesty rastú čerešne, zdá sa, že aj dozrievajú, ale domorodci majú zvláštny zvyk - oberajú čerešne aj s konármi a najlepšie rovno pílkou - tak som na tie vavysokých, dosiaľ neopílených konároch nedosiahla - ale nevadí, ráno som si kúpila na trhu, len ich musím niekde umyť. Stojím na vrchole stúpania pri obrovskej lipe s neodmysliteľným krížom a pátram pohľadom na Hervartov podo mnou, kdeže je ten slývny drevený kostolík - nič nevidím - žeby som sa mýlila? Pohľad na navigáciu hovorí, že aj tak musím ísť dolu do dediny, tak to neriešim a spúšťam sa nadol (srdco ma bolí, keď myslím na to, že o chvíľku zas poleziem hore). Už som úplne v doline, cesta začína stúpať pod les a kostola nikde. Odrazu sa mi pred ožami objaví lurdská jaskynka s modrou Pannou Máriou a za ňou obrovské lipy. V nich je schopvaný kostolík, vôbec ho z tejto strany nevidieť. Mám šťastie, ráve je omša, tak možno tesne po nej aj nakuknem dovnútra. Zatiaľ si obzerám okolie - zaujímavé hospodárske budovy a ešte kurioznejší máj s povešanými prázdnymi fľašami od alkoholu. Omša skončila, ale nevrlý uponáhľaný kostolník rýchlo pozhasínal svetlá a ako na dostihol upratuje...asi chce byť čo najskôr doma...akosi mi tu chýba to povznesenie, ktoré by asi mal po omši cítiť. Z kostolíka teda veľa nevidím, v tme ani neodfotím a ani prospekty nám, kupujem len nejakú prastarú pohľadnicu.

Od kostolíka ma vedie nejaká prastará asfaltka na kopček nad dedinou. Je pre mňa príjemným prekvapením, nemusím sa drgáľaž po nejakom poľnom tankodrome.. Ako inak, samozrejme zasa hore a dole na hodňrný koniec dediny Šiba. Večná škoda, že takáto spojka cez kopec nevedie aj ďalej. Šiba je tenká a dlhá ako špageta a kruto klesá nadol k železničnej staničke. Pripájam sa k hlavnej ceste a samozrejme leziem opäť na kopec. Dobiehajú ma ddvaja mladí chalani, perfektne vyobliekaní v desoch a úplne naľahko. Trošku za jazdy debatujeme, taktne spomaľujú tempo, aby som im stíhala. Jeden z nich pracuje v Košiciach aleobaja idú z Bardejova - lamy, samozrejme, rýchlou skratkou dolinou po asfaltke, kam sa na mňa hrabú. V Hertníku sa lúčime, oni dupnú na pedále a ja idem do obchodu - doplniť tekutiny a dobiť navigáciu. Zopár domorodcov obdivuje moju vlajočku a deti si ma zvedavo obzerajú, ako si kempím na trávniku pred obchodom a zvesela sa napchávam.

Z Hertníka to začína byť husté podobne ako do Miháľova - hore a hore a hore, len ortuť teplomera je asi o 10 stupňov viac. pot mi kvapká aj z nosa a štípe v očiach. Zobkám jahôdky pri ceste, fotím nádhernú ľaliu zlatohlavú a myslím na mojich súputníkov, ktorí sú už isto hore na chate. Ja ešte odbočím k ňu kaplnke sv. Anny. Sú tu 2 rodinky, ktoré upravujú okolie a betónujú nejaký múrik. Chystajú sa na grilovačku. Obdivujem takýchto ľudí, ktorí sami od seba nezistne a často aj za vlastné peniaze venujú svoje úsilie záchrane dedičstva minulosti. Chvíľku podebatujeme v príjemnom tieni hustého lesa a už aj pokračujem ďalej.

Ani sa nenazdám a som pri chate. Traja chlapíci sa ma pýtajú, či je ďaleko na Minčol...neviem, ale s mojimi cyklotaškami určite nevyzerám ako domorodec...ale možno si mysleli, že som zásobovač....tak podebatujeme a cieli mojej cesty (jeden z nich poznamenáva, že by šiel so mnoou, keby o tom vedel), fotia ma a odchádzajú. V chate si dám kapustnicu a razítko do vanderbooku. Chatár vrak tú kapustnicu tomu pánovi....keď sa spýtam, či dobre vidí, tak sa ospravedlní, že ženy samé často nevídať... čo už, preto sa prešiť nenechám.

Keď odchádzam, objavujú sa moji dvaja bikeri. Evidentne sú prekvapení, že som to zvládla a už som tu. Poznamenávam, že už najedená odchádzam, tak sú prekvapení ešte viac a miznú na nejakej malej cestičke. Ja idem otrocky po červenej. Klesanie je statočné, okolo starího vleku a potom nejakého vedenia.  Ochutnávam prvú čučoriedku tohto roka. Vďaka  za navigáciu, dvakrát zbehnem z cesty, ale našťastie si to hneď všímam a vraciam sa. Klesanie je statočné, idem cestou, aká ma tento rok prenasleduje - široká cesta s hlbokou brázdou uprostred a jej boky sa tak prudko zvažujú, že sa na nich pri mojej rýchlosti (či pomalosti) zjazdu ťažko udržať. Nehanbím sa - niektore úseky poctivo stlačím.

Konečne vybieham na lúky, užívam si širokú poľnú cestu a nádherné pohľady na približujúce sa Stráže. Nad dedinkou Hradisko opäť stratím značku, ale mi to vôbec nevadí, idem priamo ku kostolíku nad dedinou. Výhľad je tu ozaj majestátny. Ďalej je to už po asfaltke až do Terne. Tu obdivujem krásne zrekonštruovanú starú budovu. Pýtam sa tety domorodkyne, čo to je, ale dozvedám sa len, že kedysi to bol sklad, potom zrúcanina a teraz to nejaký súkromník opravil...

V Terni cestu opúčťam a vydávam sa do sedla pod Strážami - teda prianňmo do tej zníženiny medzi dva odvšadiaľ ľahko rozoznateľné sopúchy.Najprv je to pekná pevná cesta, potom trávnatá lúka a nakoniec vbieham do močiara. Keď sa z neho dostanem, zazriem na obzore nad sebou turistický smerovník - no fajn, o chvíľu som hore....hm, hej, len keby to bola pravda. Je to len orientačný stĺpik, za ním ešte jeden a až potom prichádza hranica lesa, lesná cesta a prvý ozaj nepriechodný polom tejto tour. A pri ňom smutne stojí biker a hľadá značku. Tadiaľ neprejdeme, tak vychádzame na lúku a s navigáciou polom obchádzame. Chalanisko sa nestačí čudovať, že o 300 metrov je ozaj tá cesta, ktorá som povedala, že tam bude....Zbiehame do Kanaša a o chvíľu sme pred pivovarom. Spoložná fotka na samospúšť a pokrátkej jazde cez dedinu sa lúčime. Prechádzam cez Veľký Šariš, vyleziem na kopčisko a zbieham do Malého Šariša. Tu, pri odbočke červenej dnes oficiálne končím cestu na Devín a poberám sa odskočiť si na noc domov. Popod diaľnicu, cez kruháč a potom už po bočných cestách a po chodníkoch sa dostávam na stanicu a pred 6-tou som doma.