kategórie:
Názov: Čerešenka so sprchou
Dňa: 11.05.2014
Účastníci: Makovica
Hostia:

P1360081.JPGnový Balaton pri Rozhanovciach P1360089.JPGzvonička v Hrašovíku P1360102.JPGtok Torysy P1360116.JPGprameň kráľa Karola P1360141.JPG4 veže na Makovici P1360145.JPGzľava Čerešenka originál a Čerešenka 2013
P1360148.JPGčierňavy na oblohe pribúda P1360168.JPGprší, prší, len sa leje P1360169.JPGzakuklený biker P1360186.JPGakcia hasičov vo Vajkovciach P1360205.JPGchudák moja Maryša

Popis akcie: 

Počasie neisté, všade mokro, sle slniečko pekne hreje, tak prečo sa nevydať na krátky bike-výletík? Aj tak treba dokončiť dokumentáciu jednej peknej trasy.

Všetko prebieha ako má, je teplo, slniečko svieti, vietor nefúka, mláky na cestách sa dajú obísť a od vodojemu lesné cesty sú mäkké a blatné tak akurát, aby sa ešte dalo bez ťažkostí a blata v zuboch prejsť. Po pár mlákach pred a za rampou si užívam pohodové lesné esíčko a pohodlne zjazdujem do Hrašovíka. Na skládke je statočné blato a výhľad do doliny Torysy, ktorý si tu zvyknem pár minúť užívať, mi vyráža dych - máme tu pred Rozhanovcami nový Balaton - to sa Torysa vyliala na polia. V dedine odbočujem poza cintorín, prechádzam okolo peknej zvoničky a letím dolu dedinou a po úzkej ceste na mostík cez Torysu - trasie sa pod nárazmi vody, ktorá je už len niekoľko centimetrov pod mostom. Ešteže dnes už neprší, to by som už asi neprešla, pomyslím si... 

V Rozhanovciach hľadám a úspešne nájdem cestu bočnými uličkami, aby bikeri nemuseli  jazdiť po hlavnej ceste s autami. K štátnej ceste sa pripájam až za odbočkou na Čižatice, kde už je áut podstatne menej. Prekonám stúpanie a tesne pred zjazdom do Čižatíc zastavujem pri prameni kráľa Karola. Odbočujem k prameňu - nedajte sa zmiasť údajmi na smerovkách - je tam 150 bulharských a potom ešte 60 bulharských metrov (treba asi tak vynásobiť dvoma). Studnička je celkom pekná, sú tu aj lavičky a najkrajšia je tá lúka pri nej. Nechce sa mi šliapať späť hore kopcom, keď vidím, že cesta do Čižatíc ide hneď za touto lúkou (podotýkam nekosenou). Kto ma pozná, vie, čo nasleduje - beriem to krížom, na najľahšom prevode škrečkujem cez hrboľatý terén v pometrovom poraste - celkom úspešne, kým... ešteže viem čo to z botaniky a viem, že táto tráva je močiarna a neveští nič dobré... zastavujem v poslednom momente pred peknou bažinkou okolo malého potôčika. Musím to teda otočiť rovno k ceste, prekonať žihľavu do pol pása a zvodidlá a som na ceste....ešte povyberať zeleninu z prevodov a môžeme pokračovať. Cez Čižatice len prefrčím. Na oblohe sa začínajú diať zvláštne veci - Makovica so svojimi 4 vežami (kam sa na ňu hrabe Pán prsteňov)  sa zdá byť podivuhodne blízko, akoby bola na dosah a mraky na oblohe akoby dýchali, pulzujú a tmavnú a tmavnú. Keď prihádzam na odbočku k obom Čerešenkám, oblohu nad vodojemom začnú pretínať blesky. Začína drobne pršať. Zhodnotím, že najlepšie bude ujsť do doliny. Nestíham to za sucha, prvé veľké kvapky ma stihnú na prvej zákrute v Chrastnom. Vletím do autobusovej búdky do. Kým zaparkujem bike, vonku sa rozpúta peklo, ktoré v nezmenenej intenzite trvá temer 2 hodiny. Hromy-blesky trieskajú najprv vpravo nad Košicami, mláky sa pomaly začínajú vlievať až do búdky, tak si sadám do kútika a nohy vykladám do sucha na lavičku. Ešte vleziem pod pršiplášť a som ako v kukle, mikroklúma pod igelitom vytvára príjemné prostredie na prežitie bez prechladnutia. Zľava, sponad Čerešenky sa na mňa drzo vyškiera kus modrého neba...ale nie nadlho. Blesky sa presúvajú poza búdku a potom prechádzajú doľava a snimi aj čierňava mrakov. Temer o 2 hodiny sa konečne vydávam na cestu. Striedavo poprchá a vykúka slniečko. Zovšadiaľ pritekajú riavy blatnej vody, mokrá zem už nedokáže tú vodu do seba nasiaknuť. Torysa pri starom moste vo Vajkovciach doniesla so sebou kopu odpadu a veľké kmene stromov, ktoré ohrozujú most, tak sa ich hasiči snažia uvoľniť a posunúť ďalej po prúde. Cez most neprejdem, musím okolo ihriska na druhý most - čo na mne nebolo mokré doteraz, už mokré je - tráva a burina vyše kolien pri úzkej poľnej ceste na mňa strieľa náboje obrovských kvapiek čerstvej dažďovej vody - to je ale vraj dobré na pleť, tak sa ani nebránim. Najhoršie ma ale ešte len čaká - okolo motokrosu na Zelený dvor - v poslednom úvoze sa kolesá definitívne prestávajú točiť. Bike aj s tonou blata musím niesť, nohy sa mi šmýkajú a spomínam na Leninovo dielo Jeden krok vpred, dva kroky vzad....konečne som hore. Ešte nájsť kus drievka a oškriabať bahno tak, aby sa kolesá pohli. Na Zelenom dvore krúžim opäť v jemnom daždi cez mláky (kto ma videl, asi si myslel svoje), kým kolesá očistím tak, aby aj brzdy brzdili. 

Keď prichádzam domov, slniečko pripeká - ideálne počasie na čistenie hory bahna odvšadiaľ...