kategórie:
Názov: Bledule a žeriavy - okolo Šíravy
Dňa: 17.03.2019
Účastníci: Makovica
Hostia:

P1490101.JPG P1490175.JPG

Popis akcie: 

Bola som len sama, ale nedá mi to tu neuverejniť, lebo tie zážitky sú veľmi pekné a nezvyčajné - videli ste už tisíce bledúľ, prekladané snežienkami a modrými scilami, a to všetko pri potoku, v potoku, v riehlbinách podmočených vodou i priamo medzi koreňmi stromov? Vybrať sa do Jovsianskej hrabiny sa naozaj v týchto dňoch oplatí. Pritom je to možno len 100 metrov od parkoviska a zdá sa vám, že v lese napadol oneskorený jarný sneh.

Ja som sa vybrala tiež na kolesách, ale na tých 2 na vlastný pohon z Michaloviec. Najprv po meste, potom ma zlákal nový cyklochodník - vedie ale len k novému cintorínu, dá sa však pokračovať ďalej a pripojiť sa k hlavnej ceste na Šíravu. Nad hlavou mi neúnavne poletuje a prenikavo škrieka kŕdeľ možno 150 žeriavov. Ja len križujem cestu a idem sa pozrieť do malého strediska Ľubica. Sú tu na jednej strane cesty nové vily obohnané 2-metrovým plotom a na druhej strane cesty kopy rumovísk a smetisko. Voda je poriadne rozbúrená od silného vetra. Tak len jedno rýchle foto a pokračujem po nejakej miestnej ceste. Tá sa po chvíli mení na miestny chodník, miestny zarastený chodník, ale na moje šťastie, skôr než stihne zmiznúť, je tu rampa, okolo ktorej sa dostanem späť na cestu. Potom už radšej pokračujem po ceste. Naokolo sú tony odpadkov. Opäť rozmýšľam, či by okresná správa cest. ruchu nemala zamestnať 2-3 zberačov odpadkov na plný úväzok, mali by čo robiť po celý rok a vypplatilo by sa to všetkým.  Zastavujem sa pri gréckokatolíckom pútnickom kostole v Klokočove. Práve končí bohoslužba. Aj by som sa pozrela do kostola, ale zaplesli a zamkli mi dvere pred nosom. Tak len pokukám okolie a popočúvam spev z reproduktorov. Mladý dievčenský hlas spieva "svätý Šerbeľ, pros za nás". Zdreveniem od údivu, ale na internete hneď zistím, že to sa nemodlia k nočnékum, ale dievčinka nesprávne vyslovuje meno libanonského svätca - sv. Charbel, čí ta sa to Šarbel. Nasadám na bike a pokračujem. Ani sa nenazdám, som v Jovse. 

V lese je dosť ľudí, väčšinou obdivujú kvietky, ale aj zbierajú medvedí cesnak, ktorý už raší zo zeme. Ochutnám aj minerálku,ktorá vyteká z vrtu - je dosť teplá, bublinkatá a smrdí trochu vajcovkovito. 

Keď už som si nafotila a naobdivovala dosýta, sadám na bike a pokračujem krásnou asfaltovou cestičkou po hrádzi Šíravy a potom popri Čiernej vode až do Lúčok. Je ešte málo hodín, čosi po jednej, tak ma trhá pozrieť sa ešte na Senné. Podporujú ma v tom veľké kŕdle žeriavov hlučne preletujúce ponad hlavy. Nechce sa mi obchádzať cez Čečehov, tak nájdem cestu cez polia z Hažína rovno do Iňačoviec - osudová chyba dnešnho dňa. Pred Hažínom obdivujem na poli obrovské kŕdle usadeného vtáctva a potom už len kukám, kam to idem. Cesta vchádza medzi stromy a kriaky, je posiata mlákami, ktoré treba pobchádzať, občas tlačiť naokolo. Veď o chvíľu vyjdem na otvorené priestranstvo, bude lepšie - hej, cesta ide okrajom poľa, mláky už nie sú, lebo mierne vsiakli... ale vzniklo z toho také lepivé čosi, ktoré mi totálne zabije bike, kolesá sa porestávajú točiť, tak 3x musím konárikom špachtľovať a potom už bike cez také miesta radšej prenášam. Konečne vychádzam do dediny, domáci pozerajú na mňa ako na prízrak a radšej sa nepribližujú, lebo kusy bahna zo mňa odletujú, akoby mal môj bike lepru. Z Iňačoviec cestu už poznám, tak si veselo ťahám po lúčnatej cestičke, kde mi už zapadnutie nehrozí. Je nedeľa popoludní, tak sa tu vyskytuje dosť veľa rodiniek, ocko vlečie ťažký ďalekohľad a putujú od veže k veži a dúfajú, že uvidia nejakého žeriava. 

Ja ich vidím veľa na oblohe, zopár sadlo, ale dosť ďaleko. Na rybníku sedia tisíce nejakých čiernych vtákov, možno sú to kormorány, ale skôr kačičky lysky čierne. Keď už prichádzam ku kaštieľu, zastavuje ma mladá rodinka, vraj sú tam nejaké žeriavy, uvidíme ich? Odpovedám - viete, kde sú teraz žeriavy? Tam! a ukazujem na obrovský ukecaný kŕdeľ nad nami.Takí boli sústredení na to, či niečo uvidia na zemi, že ani nevnímali, čo to huláka nad nimi. Ešte im pripomeniem, že sadať budú až tak pred piatou a lúčime sa.

Našťastie je takmer bezvetrie, tak moju cestu do Michaloviec nič neruší. Naopak, napravo na läke sedí obrovský bieôy kŕdeľ. Vždy, keď zastavím, vtáky automaticky vzlietnu. Idúce autá ich vôbec nerušie, ale keď sa nejaký objekt na ceste zastaví, prchajú. Fotiť za jazdy je dosť nebezpečné, tak fotky zblízka dnes nebudú. V Michalovciach pred stanicou je ručná umyvárka, platím si vodu a umývam bike, lebo takto by ma ani do vlaku nepustili. Našťastie som si predvídavo vzala aj 2 handry a mazanie, takže pri čakaní na vlak si bike aj dočistm a ošetrím. Musí ma mať za to rád, aj ja ho mám rada a nevymením ho za nič.

Trošku som to prehnala (66 km), ale nevadí, stálo to za to.