kategórie:
Názov: Ako sa Západné Tatry BBB zmenili na BBS
Dňa: 12.09.2020 - 14.09.2020
Účastníci: Makovica, Jerguš, Laco
Hostia:

P1740559.JPGV Smutnom sedle P1740665.JPG

Popis akcie: 

Vybrali sme sa  do Západných Tatier na pokračovanie nášho príbehu, tentoraz pod heslom BBB (Baníkov-Baranec-Bystrá), ktorý sa však zmenil na BBS (Baníkov-Baranec-Sokol), pri ktorom sme zmenili pohorie z Tatier na raj. Nie preto, že by sme nevládali, ale mužská časť osadenstva odmietla Makovicin nápad vstávať o 5:30.

12.9.2020 - Ráno vyrážame z Košíc na naše pomery veľmi skoro, aj tak však z parkoviska pod Žiarskou dolinou na túru odchádzame až o 9:15. Poriadne kúria pod kotlom, a tak sa už po Žiarsku chatu poriadne spotíme. Laco, ktorý sa vracal do auta po vodu, nešiel po značke, ale po asfaltke, tak tam bol dokonca skôr. Rýchla pečiatka do záznamníka a už aj vyrážame po modrej značke smer Smutné sedlo. Našťastie, väčšina davu na chodníku odbočuje doprava do Žiarskeho sedla, takže pohodlne stúpame bez tlačenice. Na Smutnom sedle dosť fúka, tak si na Makovicou vyžiadaný dlhší oddych nájdeme pekné závetrie s neskutočným výhľadom na hrebeň od Volovca až po Plačlivô. Po oddychu a posilnení začíname strmo stúpať na Tri kopy - sú ozaj tri a poriadne strmé, skalnaté, šotolinové a na hrebeni rozbité na obrovské balvany. Miestami využívame aj vyšliapané traverzy, ale väčšinou ideme pekne po značke cez reťaze a čo je horšie, aj bez nich, keď sa Makovica omylom dostane na hrebeňový úsek - síce po značke, ale už turistami neveľmi využívaný pre jeho náročnosť. Tak nás teda poriadne preverila - veď vlastne načo sme šli za ňou, ale bol to adrenalín a ako povedal Laco, hviezdičky treba zbierať. Takto pekne sólo, aj v zápchach na reťaziach sa dostávame až pod Baníkov. Ak terénu znalí profíci poslednú nepríjemnú reťaz obchádzame chodníčkom v travezre. Na Baníkove sa nezdržíme, už to tu hore poznáme spred dvoch týždňov a hneď pokračujeme na Príslop - nečakali sme to, ale je to poriadny klesák do sedla a potom opäť strmý výstup aj so skalnatými vložkami. Z Príslopu, na ktorom je malá meteostanica už len a len klesáme - tak dlho a tak strmo, až to už ani našim kolenám nie je jedno. Nevšimneme si ani vodopád, okolo ktorého sme údajne podľa mapy išli a chlapci sa nezastavia ani na symbolickom cintoríne. Na otázku pri chate, či ideme niečo piť, nás chuť prejde, keď vidíme tých 20 ľudí v rade. Na kolobežky ich čaká aspoň 40, takže vieme, že sa nám neujde, a pekne si to scupitáme pešky. Laco nadáva ako chorá vrana, Jerguš tíško šlape a Makovica si pohodlne vykračuje v sandálkach s vibramkami v ruke.

K autu prichádzame až okolo šiestej. Cestou na ubytko sa zastavíme v Bille na mikulášskom sídlisku a nakúpime potraviny na ďalší deň a aj skvelú večeru - sáčkovú polievku a mrazené pirohy. Po dobrej sprche si ich dáme s domácou slaninkou, cibuľkou a smotanou a chlapci ich zalejú pivom desiatkou, čo na druhý deň ráno Jerguš trpko oľutuje. Je 22:00 a žiadna zábava sa nekoná, ideme spať.

13.9.2020 - Baranec je krásny, ale dlhý. Makovica by najradšej vyrazila o 7-tej, ale to sa jej neprepečie, tak nás aspoň pred tou siedmou budí. Snažíme sa, snažíme, ale z Račkovej doliny vyrážame opäť až okolo deviatej, teraz aspoń tesne pred deviatou. Začíname pekne zhurta na ľudoprázdnej zelenej. Predstavte si cestu, kde 3 hodiny šliapete do kopca, ani náznak rovinky či nejakého klesania, len priamo hore, resp. serpentínami. Jediné, čo sa mení, je okolitá krajina - les, rúbanisko, mladý lesík, lúka s čučkami, opäť les, krásna mini-útulňa na lúčke priamo pri chodníku, opäť les, kosodrevina, čučoriedky, lúky, čučoriedky, skalnaté lúky a pomedzi to prenádherné výhľady na všetky strany. Od Malého Baranca (vieme, že sme na ňom len vďaka tomu, že nám to ukázala navigácia, nikto sa tu netrápi s nejakou vrcholovou tabuľkou, asi by ju aj tak čoskoro vietor odfúkol) je to dokonca dolu kopcom, hore kopcom. Na vrchole pri pilóne je nezvyčajne veľa ľudí. Dozvedáme sa, že sa koná vavrišovský výstup na Baranec - no toto, ani sme o tom nevedeli... je tu dokonca aj syn našej pani domácej. Tak sa aspoň zapíšeme do vrcholovej knihy. Rozhodujeme sa, kadiaľ ďalej. Zvíťazí pokračovanie na Smrek, Žiarske sedlo a do Jamnickej doliny. Po Žiarske sedlo je to taká Roháčska klasika - šotolina, skaly, platne, balvany, ale potom nám výhľad doprava vyrazí dych - volá sa to tam Kokavské záhradky, krajší názov by tomu nedal ani Hviezdoslav. Čarovné svahy s malými pahorkami pokrytými drobným porastom čučoriedia, ktoré už chytá jesennú červenú farbu. Vinie sa nimi v serpentínach nadol okolo Plačlivého plieska náš chodník, ktorým opäť budeme nekonečne klesať až do Jamníckej doliny. Odtiaľ je to už len monotónna chôdza po stále širšom a pohodlnejšom chodníku. Jediným rozptýlením je nám vyhliadka na vodopád, koliba na núdzové prenocovanie a potom už len zastávka pri smerovníku na vstupe do Úzkej doliny - pozeráme na časy smer Otrhance a Jakubiná a odrazu sa nám tam zajtra ani veľmi nechce, a to sme sa celý deň na ten hrebeň túžobne pozerali s myšlienkou, že zajtra možno.

Deň chceme zakončiť dobrým jedlom. Makovica by sa najradšej najedla niekde v Račkovej alebo v Pribyline, ale nakoniec z nedostatku iných možností vyhráva Mikuláš a je z toho pizza na námesti a za hotové (vie niekto, prečo na Liptove neakcetujú platobné karty?)

Večer na izbe prepočítavame časy túr. keď Makovica zahlási, že najkratšia je Bystrá za 10,5 hodiny a bude nás budiť o 5:30, odpoveďou je rázne NIE! Druhou voľbou je len zmena pohoria a Laco vyťahuje tajného tromfa z rukáva - vytiahol ho tak rýchlo, že sme náchylní uveriť hypotéze, že ho mal dávno pripravený, čakal len na vhodnú príležitosť. Tým tromfom je kolauácia nového mosta vo Veľkom Sokoli v raji.

14.9. - Veľký Sokol

Tak teda vstávame luxusne po siedmej, aby sme sa po likvidácii zvyšku pirohov, jogurtov a iných skaziteľných pottravín a pobalení našich zvrškov-spodkov nasáčkovali do auta a po deviatej vyrazili - tá deviatka nám bola tento výlet asi súdená. Na Píle platíme parkovisko a vstupenku do raja. Parkujeme hneĎ pridomčeku a o chvíľu uvidíme, že po novom sa dáuž ísť oveľa ďalej. Okolo vodárne je vybudovaná nová panelová cesta, na ktorú sa zmestí na parkovanie možno aj 50 áut. Teraz sú tu našťastie len dve a v tiesňave tiež nie je husto. Zdá sa, že bude málo vody, riečisko je suché, ale nakoniec sme si užili aj vodopádikov, aj preskakovania zo skalky na skalku a preliezania z jedného klzkého dreva na druhé....

Predbiehame skupinku starších dám (Makovica, neozývaj sa) a vchádzame do zužujúceho sa údolia. Je to stále z jednej strany potoka na druhý, najprv v plytkej vode, potom po skalkách a nakoniec prichádzajú prevé horizontálne rebríky. Dosť sa čudujeme, že drevené prevky sú poriadne poničené, na niektorých miestach ostalo z nich len torzo a improvizujeme po vlhkých kmeňoch, pritom tiesňava bola pre budovanie nového mostíka zatvorená. Tesne pod mostíkom to vyzerá ferratovo, mostík je dimenzovaný tak, že by po ňom asi aj tank mohol prejsť (to masívne železo sem strašne nepasuje), ale doslova meter za ním sa vraciame do reality - opäť vylámané drevené stupy, zhnité podpery, rozpadávajúce sa kmene stromov s vysekanými stupmi - adrenalín stúpa a hviezdičky našej túry tieť. Vyjdeme na Glac, je tu dosť husto. Už si pripadáme ako bada odľudov, keď sa rovno poberáme ďalej do ticha kmeňa ležiaceho pri ceste. Na ňom sa usadíme ako také lastovičky a likvidujeme, čo batohy dali. Okolo sa rpútia dolu kopcom po skalách cyklisti - bez prilieb. Naša štatistika tohto dňa dopadla 7:4 v prospech bezprilbových -  asi túžia po lete vrtuľníkom a chcú ušetriť na letenke...

Rýchlym presunom sa dostávame po červenej a od Palcu po žltej späť na Pílu. Laco nás láme na koláčik v cukrárni v Spišskej, ale my sa radšej uspokojíme s Birellom priamo na Píle v malom útulnom bufetíku rovno na značke a ideme rovno domov. Navigácia ukazuje 18 km, až sa jej to nedá veriť, elbo veď to bolo len hore a dolu za 5 hodín. Nečakaný, ale pekný záver predĺženého víkendu.