kategórie:
Názov: 43. Sľubica
Dňa: 19.01.2019
Účastníci: Makovica, Dušan, Kopro, Ľubo, Ľudka, Šaňko
Hostia: Tomáš

P1470403.JPG

Popis akcie: 

V tuitulku je 43. Sľubica - to je celkový počet organizátora - turistov z Richnavy, ale pre Krtkov je to neuveriteľná šnúra od roku 2003, teda tento rok 17-ty krát. Vláčik z Košíc mešká 15 minút, tak zmeškáme druhý autobus a musíme čakať až na ten tretí. Je poriadna kosa, na ceste klzisko, ale Makovica konštatuje, že nos sa ešte nelepí, tak nebude až -10 stupňov.

Konečne príde autobus, pohodlne posediačky sa vezieme na Chválabohu - spoločná fotka a už aj šliapeme v ústrety Rajtopickému dobrodružstvu. Prvé fotogenické výhľady nás čakajú pri vojenskej veži. Povinná prestávka, pohár čaju, nasadiť mačence a už aj cupitáme v ústrety šmykľavici na skalách. Vďaka tomu, že podklad nie je zľadovatený a navrchu je hrubá vrstva prašanu, je cesta dnes celkom príjemná aj napriek tomu, že pred nami tu predupali 2 autobusy turistov. Ako klasicky obliezame všetky skalky s vyhliadkami. V okne len krátka zastávka, Kopro frfle, že načo sa tu každý rok fotíme, Makovica poznamenáva, že aby sme zistili, ako starneme. Po hlbokom zamyslení a aj vďaka tomu, že v dave za nami sa práve vytvorila diera a môžeme na chvíľku zastať, si Makovica fotí okno z opačnej strany...a odrazu získavame iný-nový pohľad na vec.

V sedle Humence sa dáme opäť celá skupina dohromady a hneď aj pokračujeme ďalej. Čaká  nás už len strmý výstup úvozom ku krížu a potom pohodlný hrebeňový chodník na samotný vrchol. Ten ponúka raj pre turistu - ohník neďaleko pod hrebeňom, výhľady na všetky strany, Tatry ako na dlani, dokonca v diaľke kukučkuje Choč, modré nebo, temer bezvetrie a dvaja bezradní paraglajdisti. Nevieme, čo im vadí viac - či davy okukovačov alebo pre nich smutné bezvetrie. Nakoniec sa odhodlávajú, prvý sa rozbehne e elegantne vzlietne ponad stromy a pomaly v kruhoch plachtí do údolia. Ten druhý sa rozbehne rovnako elegantne, ale už menej elegantne, teda doslova natesno preletí ponad vrcholky stromov. Divadlo sa skončilo, môžeme ísť. Ešte foto pri novej drevenej soche - ale nie je to socha madony, ani iného svätého, je to socha paraglajdistu - z lipového dreva, s okuliarmi aj prilbou...

Tešíme sa na strmý úvoz v lese, tam to býva vždy veeeeľmi veselé...aj tento rok je, i keď vďaka tomu, že je málo ľadu a veľa prachového snehu, je to dnes oveľa bezpečnejšie. Šaňko využíva klzák a zjazďuje viac ako polovicu úvozu. Nevyhne sa ale občasnému hlasnému Auuuu, takže mu asi nie je čo závidieť.

Šmaľcový chlieb s cibuľou sa dnes nekoná, vraj sa nepodarilo dôjsť autom hore k altánku - čo už, aspoň foto pri zastávke ČSAD - Šaňko kontroluje čas odchodu busu, ale potom to vzdá a cupitá s nami ďalej. Na polianke Predky si zasnežíme, ako to už býva zvykom a potom už len cupkáme lesom a lúkami až do dediny.

Klobása je dnes najúžasnejšia na svete, rovnako aj chlebík a čajík. Chlapci obsadzujú malý salónik, tak máme také súkromčo a intímčo, ako ešte nikdy. Chlapci by si dali ešte jednu klobásu, tak sa Makovica ide opýtať, či by nepredali, ale vraj nie, kým nebudú mať všetci, nemôžu riskovať, že sa niekomu neujde. Tak Koprovi teda musí stačiť tá jedna. Uvoľňujeme  miesto ďalším prichádzajúcim a poberáme sa domov. Obzeráme si krásny odznak a sľubujeme Sľubici, že sa o rok určite vrátime.