Názov: | 13. pietna spomienka |
Dňa: | 05.11.2011 |
Účastníci: | Makovica, Peťa, Danka, Kopro, Kika, Lacko Tete, Boris, Danko B. |
Hostia: | Legil, Telíčkovci, Eči a ešte asi 200 turistov |
Ráno nebolo také pekné ako sme čakali, ale dosť pekné na to, aby bol na Lokomotíve autobusový masaker.
O 8.30 prichádza jeden dosť plný autobus. Makovica volá dispečera DPMK a on sľubuje do 10 minút ďalší spoj. Ľudia natlačení ako sardinky však akosi neveria a nevystupujú. Dvere sa horko-ťažko zatvárajú a autobus odpufkáva zo zastávky. My a ešte asi 30 ďalších ľudí, čakáme. Po druhom Makovicinom telefonáte prichádza najprv dispečer a potom novučičká harmonika - všetci pohodlne sedíme a Makovica sa hrá na stewardku. Na Jahodnej zisťujeme, že sme nič nezmeškali, keďže poniektorí z prvého busu sú ešte na parkovisku a ostatní len šplhajú hore Jahodnou. Jemná vrstva oblakov sa sem-tam trhá a ukazuje sa modrá obloha a slnko. Ku kaplnke prichádzame natesno, ale o 10.45. je všetko pripravené.
Po príhovore a programe sa nám prvýkrát stalo to, že sme sa dočkali potlesku a Makovica prijala aj niekoľko osobných poďakovaní. Lacko, Tete, Boris a Danko sa vracajú na Jahodnú, aby stihli bus pred jednou - vraj sa ponáhľadú domov. My ostatní ideme ešte na čaj. V krytom zádverí (v chatei je vzduch ozaj nedýchateľný) si robíme siestu, likvidujeme Petinu výbornú čokoládu. Najväčšou zábavou je,m ako krásne čokoládové omrvinky skackajú na reproduktore pri zvukoch hudby. Skoto ako v Jurskom parku, keď prichádzal dinosaurus.
Po jednej sa vydávame na cestu domov. Prvé lehňovisko si zriaďujeme na slnku na lúke nad Jahodnou. Po chvíľke však slnko zachádza za mraky a my pokračujeme ďalej. Cestu dolu Jahodnou si skracujeme kotúľaním. Makovicu používame ako vešiak a nosič batohov a my si vyrábame sladký stav opitosti a zdvihnutého žalúdka kotúľaním dolu zjazdovkou. Vydávame sa po žltej smer Bankov. Na Rákócziho prameni opäť svieti slnko. Odkladáme batohy a púšťame sa do boja s fríz-bí - doslova. Nechce lietať, akoby sme si my predstavovali. Navyše pribieha malý čokel, uchytí tanier a nepustí. Čo nepustí, ani chytiť ho nevieme, kým nepríde jeho majiteľka - jej ho, koťuha jedna, vrátil hneď.
Pokračujeme teda ďalej a ani sa nenazdáme, sme na Bankove. Autobus odchádza o 3 minúty - úplne ideálne. Ešte prestúpiť na električku a už sme aj doma. Ďalší pekný deň za nami.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- prečítané 6209x